(asi 1285 - 1349)
V tieni zápolenia rozličných prúdov scholastiky, ktoré sa snažili zosúladiť vieru s rozumom sa začal formovať a postupne mohutnel nový prúd, ktorý sa proti tejto snahe kriticky postavil. Oživil myšlienku, že viera sa zakladá na Božom zjavení, kým rozum na ľudských poznávacích schopnostiach a vyvodil z nej nové dôsledky.
Začalo sa opätovné výrazné odlišovanie sfér teológie a filozofie. Hlavným predstaviteľom tejto „novej cesty" sa stal William Ockham.
Ockham zdôrazňuje nie Božiu rozumnosť, ale Božiu vôľu. Boh je absolútne slobodný, a teda jeho vôli nepredchádza nič, ani rozum. Príčinou všetkého je iba Božia vôľa, nepýtajúca sa na dôvod. Božia vôľa je nevyspytateľná, týka sa otázok tajomstiev viery a náboženských dogiem. To všetko je predmetom teológie (viery), nie rozumovej vedy.
Z toho Ockhamovi vyplynula i domnienka o existencii iných možných svetov (ktoré mohla stvoriť Božia vôľa), čím otvoril priestor pre nástup novovekej fyziky a astronómie.
Ockham tvrdil, že všeobecné idey, pojmy ako napr. človek ako taký, živočích a pod. jestvujú iba v našom vedomí, zatiaľ čo v skutočnosti existujú iba „jednotliviny" - teda konkrétny človek, konkrétny živočích. Teda i veda, poznanie musí začať poznávaním týchto jednotlivín.
Zároveň vyslovuje požiadavku nehromadiť pri výklade či dokazovaní nejakého problému viac pojmov, či argumentov ako je nevyhnutné. Tento princíp „ekonómie myslenia" sformulovali pravdepodobne až jeho žiaci, nazýva sa však „Ockhamova britva". Je to pravidlo, ktoré naháňa strach všetkým tárajom.
pripravili: prof. Milan Zigo a Marta Balážová; číta Štefan Bučko
William Ockham
Máte problém s prehrávaním? Nahláste nám chybu v prehrávači.
