(1529 - 1597)
Bol predstaviteľom špekulatívnej filozofie prírody.
Vo svojom diele rozvádza Patrizzi myšlienku akéhosi „prasvetla - žiarenia", ktoré je zdrojom vecí. Toto prasvetlo má božskú povahu. Pretože počiatkom, princípom všetkého jestvujúceho je božská „prajednota", ktorá je vo všetkom a všetko obsahuje - ide u Patrizziho o panteistickú koncepciu, hlásajúcu jednotu Boha a sveta. Vraví doslova: „Tento vesmír je sám Boh." A z nekonečnosti božej vyvodzuje aj nekonečnosť vesmíru. Materiálny svet však tvorí iba časť tohto nekonečného priestoru, tú, v ktorej máme dočinenia s fyzickým svetlom. Svetlom prístupným nášmu zraku. Za jeho hranicami sa rozprestiera neobmedzená sféra netelesného božského svetla.
Pozoruhodným spôsobom zasiahol Patrizzi aj do uvažovania o človeku ako nositeľovi morálky.
Za základ mravných postojov človeka označuje sebalásku. Jej zdroj objavuje v človeku samom, v tom, že ak naozaj dbá o vlastné záujmy, nemôže nedbať o záujmy iných. Veď aj Písmo hovorí: „Miluj blížneho ako seba samého", čím podľa Ptrizziho, zbavuje sebalásku podozrenia zo zištnosti. Patrizzi túto sebalásku povyšuje dokonca na kozmický princíp keď tvrdí, že jestvovanie všetkého je prejavom tejto prapôvodnej lásky. Dokonca aj kozmos je udržiavaný v jednote akýmsi druhom sebalásky. A nielen kozmos, ale každá jeho zložka. Láska je zjednocujúcim princípom akéhokoľvek bytia.
pripravili: prof. Milan Zigo a Marta Balážová; číta Štefan Bučko
Francesco Patrizzi
Máte problém s prehrávaním? Nahláste nám chybu v prehrávači.
