(1533 - 1592)
"Dbajme, aby nám staroba nezanechala vrásky aj na duši, keď ich už robí na tvári."
"Hovorím pravdu, nie toľko, ako by som chcel, ale toľko, koľko sa odvážim. Čím som starší, odvážim sa vždy o trošku viac."
O úradníkoch a funkcionároch; uznáva, že niekto tú robotu robiť musí, ale nechápe tých, čo zastávajú veľa úradov a hodnosť im vojde až do pečene a čriev. Týmto fanatikom úradu a postavenia pripomína, aby nezabudli, že aj „na najvyššom tróne sveta sedíme len vlastným zadkom."
Jednu zo svojich najzákladnejších filozofických ambícií sformuloval do vety, že „najväčšou vecou na svete je vedieť, že sme sami sebou..." Montaigne vie, že až sebauvedomenie zakladá uznanie dôstojnosti človeka, o ktoré sa usilovala celá renesancia. „Každý človek v sebe nesie celú podobu ľudského údelu... každý svojim spôsobom... „Inakosť" iného je pre mňa výzvou, aby som sa ho snažil pochopiť a nie výzvou k nevraživosti. Nerobím u nás bežnú chybu, že druhého posudzujem podľa toho, aký som sám. Cítim sa zviazaný istou formou, no zato je nevnucujem svetu... Veľmi si želám, aby nás každého súdili podľa nás samých, a nie ako prívesok všeobecných vzorov."
pripravili: prof. Milan Zigo a Marta Balážová; číta Štefan Bučko
Michail de Montaigne
Máte problém s prehrávaním? Nahláste nám chybu v prehrávači.
