(1583 - 1645)
"Ten štát je naozaj šťastný, ktorého hranice tvorí spravodlivosť."
Do jeho života výrazne zasiahla tridsaťročná vojna a on nespokojný s náboženskými rozbrojmi napísal: „Bol som svedkom takých nehanebností vo vojne medzi kresťanmi, ktoré odsudzujú i barbari. Kresťania podchvíľou siahajú po zbraniach z malicherných príčin, ba ja bez akéhokoľvek dôvodu. A keď už začnú bojovať, nerešpektujú ani božie zákony, o ľudských nehovoriac, akoby sa bezuzdná zbesilosť stala všeobecne platným zákonom."
Najvýznamnejšou časťou Grotiovho myšlienkového odkazu sú jeho úvahy o problematike „prirodzeného práva." Najzákladnejšou črtou „ľudskej podstaty", od ktorej sa odvodzuje „prirodzené právo", je jej spoločenskosť, združovací inštinkt. Pod jeho vplyvom ľudia vytvárajú v záujme uspokojovania svojich potrieb a ich zábezpeky štátne útvary, a to na základe spoločenskej zmluvy. Keďže im ju diktuje ich rozum, dostávajú sa do nej prvky prirodzeného práva. to nám káže rešpektovať právo každého na život. „Zrieknuť sa všetkého, čo je majetkom iných, povinnosť vrátiť to, čo máme požičané..., povinnosť plniť sľuby, naprávať škody vzniknuté z našej viny a uznať princíp, že niektoré ľudské skutky si zaslúžia potrestanie".
Zároveň všeobecnosť prirodzeného práva vytvára logický základ pre vytvorenie medzinárodného práva, keď právnymi subjektmi nie sú dvaja občania, ale dva štáty.
Ozvenu základných Grotiových myšlienok možno dokonca začuť aj dnes, keď sa hovorí o Charte základných ľudských práv.
pripravili: prof. Milan Zigo a Marta Balážová; číta Štefan Bučko
Hugo Grotius
Máte problém s prehrávaním? Nahláste nám chybu v prehrávači.
