V minulom pokračovaní historického slovníka sme hovorili o modernizácii Turecka v 20-tych a 30-tych rokoch minulého storočia. Hovorili o troch z piatich pilieroch moderného Turecka - o nacionalizme, laicizme -teda sekularizme, a o etatizme. Dnes budeme hovoriť o zvyšných dvoch Ataturkových pilieroch - o republikanizme a ľudovosti. Zároveň budeme hovoriť o ambíciách Turecka na členstvo v EÚ.
Ataturkove piliere
Máte problém s prehrávaním? Nahláste nám chybu v prehrávači.
Už od založenia moderného Turecka v roku 1923 bola táto krajina s prevažne moslimským obyvateľstvom sekulárnou demokraciou, spojenou úzkymi vzťahmi so Západom. Turecko patrilo medzi zakladajúcich členov OSN a je členom viacerých medzinárodných organizácií (NATO, Rada Európy, OECD) a asociovaným členom Západoeurópskej únie od konca 50 rokov a potom riadnym asociovaným členom ES od roku 1964. Európski lídri na Luxemburskom summite v decembri 1997 odmietli Turecku udeliť štatút kandidátskej krajiny EÚ, získalo ho až na Helsinskom summite v decembri 1999. Rokovania o vstupe sa začali takmer o 6 rokov neskôr v októbri 2005. Podľa vzájomne dohodnutého negociačného rámca však ide o „proces s otvoreným koncom, ktorého výsledok nie je zaručený."
