Keď sa o Charte 77, ktorá kritizovala normalizačný režim, dozvedeli zo Slobodnej Európy, sadli večer do auta a zo Slovenska odcestovali do Prahy. Navštíviť chceli jedného z tých, ktorí za ňou stáli - spisovateľa Pavla Kohouta.
Po ceste sa zastavili ešte za politickým väzňom z 50.rokov Antonom Srholcom, ktorý ich vo všetkom podporil.
Pre mladých idealistických kňazov a kamarátov Mariána Zajíčka a Roberta Gombíka to bola otázka svedomia. Obaja patrili k prvým signatárom Charty 77 zo Slovenska.
Samotný spisovateľ Pavel Kohout ich prijal až nadránom. V tom čase býval v peknom byte v budove švajčiarskeho veľvyslanectva. Jeho adresa bola známa zo správ, režim ho prezýval aj samozvancom a stroskotancom. Hovoril im o tom, ako ho nedávno niekto zbil.
Ukázal im anonymy plné nadávok, ktoré mu pravidelne chodili na jeho vtedy verejne známu adresu. Paradoxom bolo, že boli všetky plné rovnakých gramatických chýb.
"Viete, čo by som za to dal, keby som mohol k ľuďom hovoriť verejne ako Vy? Ak Chartu podpíšete, o tú možnosť prídete," odrádzal ich. Bolo jasné, že ako kňazi stratia štátny súhlas na výkon svojho povolania a čakať ich budú aj problémy zo strany režimu.
Oni však Chartu 77 napriek tomu podpísali.
Marián Zajíček a Róbert Gombík
Marián Zajíček bez váhania aj po rokoch hovorí, že v nej videli princípy zhodné s kresťanstvom. Korešpondovala s tým, čomu verili.
No problémy naozaj nenechali na seba dlho čakať. Stratili štátny súhlas a skončili ako kňazi. Cirkevná vrchnosť sa im s nepochopením otočila chrbtom.
Zo strany režimu nasledovalo trestné stíhanie za poburovanie voči republike, vypočúvanie aj výsluchy najbližších - otca, tehotnej švagrinej... A úplne iný život.
"Ja som sa chcel zamestnať v jedálenských a lôžkových vozňoch, aby som mohol prenášať dokumenty Charty77, to sa tiež nepodarilo," pousmial sa Marián Zajíček, ktorý pracoval aj pri balení poštových zásielok.
No podotkne, že ani zďaleka nezažili šikanu podobnú ako tú, ktorú prežil chartista, dnešný biskup Václav Malý. V zime ho eštebáci vyzliekli donaha a nechali v lese. Roky pracoval ako kurič.
Oni žili v neustálej neistote, ich trestná vec sa ťahala až do roku 1989.
Už po nežnej revolúcii boli príbehy dvoch priateľov rozličné.
Robert Gombík pôsobil znova ako kňaz - zomrel pred rokom a pol - v lete 2020.
Marián Zajíček našiel nový domov v Prahe - v tvorivom prostredí niekdajšieho disentu a undergroundu.
A pri svojom poslaní zostal v inej podobe. Po nežnej revolúcii pôsobil aj ako predseda Amnesty International, kde sa zasadzovali za politických väzňov a ľudské práva v pretrvávajúcich diktatúrach.
Príbeh chartistov Mariána Zajíčka a Roberta Gombíka Máte problém s prehrávaním? Nahláste nám chybu v prehrávači.
