Celý jej život je spojený s tvorbou - nadčasovými témami ako vzťah človeka k človeku, ale aj zmysel ľudského života. No venuje sa v nej ekologickým zmenám, judaistickej tradícii či vyrovnávaniu a dedičstvom minulosti.
Kyra Matuštík, ktorá pôsobila roky aj vo Švédsku, je nielen originálnou výtvarníčkou - ale tiež jednou zo žien Charty 77.
„Bola som jednoducho outsider. A asi aj taký rebel. Keď ma chcel niekto niekam zaradiť, robila som vždy opak," hovorí dnes s odstupom rokov.
Stalo sa to tak vlastne aj s výtvarným umením, ku ktorému mala silný vzťah už od detstva - aj vďaka svojmu otcovi, teoretikovi umenia Radislavovi Matuštíkovi. Ten patril k našim najvýznamnejším kunsthistorikom, na Filozofickej fakulte prednášal dejiny umenia a napísal množstvo kníh. Venoval sa najmä umeniu modernému a spomedzi neho predovšetkým skupine Mikuláša Galandu.
Detstvo tak trávila v tvorivom prostredí sochárskych ateliérov.
Zaujímala ju aj východná filozofia a jednoducho milovala umenie.
A hoci sa chcela touto cestou vydať aj ona, všetko bolo najskôr inak. Problémy jej robil komunistický režim pri ceste na strednú a neskôr aj vysokú školu. To všetko pre zlé kádrové posudky otca, ktorý sa stal pre normalizačný režim personou non grata a vo svojej tvorbe dostal stopku.
Kyra Matuštík
Po tom, čo stroskotali jej plány o štúdiu umenia, odišla do Prahy, kde sa dostala do umeleckého prostredia undergroundu.
Cez manželov Ivu a Mirka Vodrážkovcov, ktorí sa stali jej priateľmi, spoznala pražský disent aj underground.
Pod nimi mal byt filozof Ivan Dubský, ktorý bol rovnako signatárom charty. Občas sa zastavila aj Oľga Havlová.
Konali sa u nich bytové semináre, kde prednášali zakázaní akademici a filozofi, a tak sa aj ona dostala pod drobnohľad Štátnej bezpečnosti.
Nevyhli sa jej výsluchy zo strany Štátnej bezpečnosti, hoci v tom čase pracovala ako vychovávateľka v družine.
Raz za ňou prišli aj tam. „S tým, že dávam deťom nejaké západné materiály. Ale nič na mňa nemali. Učila som len výtvarnú výchovu a to bolo všetko," spomínala.
Napriek tomu sa im podarila s Ivou Vodrážkovou malá revolta - napríklad s nálepkami proti režimu, ktoré rozlepovali po Prahe.
Dominika Tatarku poznala už v trinástich rokoch a neskôr ho navštevovala - bolo to v čase, keď bol pre režim už zaznávaným spisovateľom. Aj on patril k prvým signatárom Charty77.
Ona sama Chartu podpísala v roku 1984, keď mala 25 rokov - a dostala sa k nej cez Danu Nemcovú. Vznikal vtedy dodatok, ktorý sa týkal detí, ktoré nemôžu študovať alebo sa uplatniť pre zlé kádrové posudky rodičov.
Aj ona to dôverne poznala.
„Ja som sa nebála, nemyslela som na to, že môžem mať problémy. Hovorila som si, že môžu mi zobrať všetko, ale dušu mi nevezmú," spomínala.
Oplatilo sa nebáť. S úsmevom hovorí, že sa krátko po podpise Charty 77 paradoxne dostala na vysokú školu v zahraničí.
„Bolo to obdobie takého romantizmu. Všetci alebo takmer všetci sme nenávideli ten režim. Bol tu spoločný nepriateľ. Dnes je to skôr doba donquichotovského boja proti veterným mlynom," hovorila.
S výtvarníčkou Kyrou Matuštík sme sa stretla moderátorka relácie Soňa Gyarfašová pri rozhovore dvakrát - v galérii Slovenského rozhlasu a tiež aj v Múzeu židovskej kultúry, kde vystavovala svoje sochy a výtvarné diela.
Príbeh Kyry Matuštík
Máte problém s prehrávaním? Nahláste nám chybu v prehrávači.
