Realizmus a moderna, veľký spoločenský román a nové básnické formy, vyznačujúce sa bohatou obraznosťou, hudobnosťou a poetickosťou sú najvýraznejšími črtami svetovej literatúry po odznení romantizmu a v porevolučnom období. Umenie objavuje človeka v jeho dennej realite a v jeho historicko-spoločenských súvislostiach. Vznikajú veľké románové cykly Honoré de Balzaca, Emila Zolu a Charlesa Dickensa, ale aj prenikavé sondy do života meštiackej spoločnosti v románoch Gustáva Flauberta, Stendhala a Guy de Maupassanta. Európsky realizmus vrcholí v dielach ruských spisovateľov N.V. Gogoľa, I.S. Turgeneva, F.M. Dostojevského a L.N. Tolstého. Práve ruská klasická literatúra pôsobí ako silný inšpiračný zdroj na zrod a rozvoj realizmu v slovenskej literatúre, najmä v dielach S.H. Vajanského, M. Kukučína, B.S. Timravy, J.G. Tajovského, aj na veľké lyricko-epické skladby P.O. Hviezdoslava. Popri realizme v próze sa v poézii už v 50. rokoch 19. storočia začína presadzovať symbolizmus, ktorý je vyjadrením básnickej senzibility a dôležitú úlohu zohráva aj zvukovo-eufonická organizácia verša. Všetky tieto črty nachádzame najvýraznejšie u francúzskych básnikov P. Verlaina, Ch. Baudelaira a J.A. Rimbauda, ktorý bol básnikom neobyčajnej obraznosti a jeho opitý koráb predznamenal zrod predvojnovej umeleckej avantgardy a jej najvýraznejšieho predstaviteľa G. Apollinaira. Na Slovensku sa literárna moderna zrodila na prelome 19. a 20. storočia. V čase, keď vrcholila básnická tvorba P.O: Hviezdoslava, prichádza do poézie Ivan Krasko, aby útlou zbierkou Nox et solitudo zmenil tvár slovenskej poézie a otvoril jej nové básnické možnosti. popri ňom výraznými predstaviteľmi moderny boli J. Jesenský a V. Roy. Slovenská literatúra tak bola umelecky pripravená na prijatie podnetov zo svetovej literatúry, ktoré v nej vznikli po prvej svetovej vojne.
