Prvá svetová vojna osudovo, kruto a nezmyselne zasiahla do osudov jednotlivcov i celých národov – preto sa jej priebeh a následky stali ťažiskovými témami autorov, ktorí sami boli účastníkmi tejto vojny. Vznikajú romány E.M. Remarqua Na západe nič nového a E. Hemingwaya Zbohom zbraniam. Pocity tejto „stratenej generácie“ nachádzame aj v románoch W. Faulknera, J.D. Passosa a F.S. Fitzgeralda. Svedectvom duchovnej krízy medzivojnovej spoločnosti sú zasa veľké realistické diela R. Rollanda a T. Manna a dramatické diela B. Brechta a G.B. Shawa. Osobitý pohľad na človeka, pohľad plný existenciálnych symbolov prináša dielo F. Kafku, kým Joyceov Odysseus (Ulysses) predstavuje románový experiment, z ktorého dodnes čerpá podnety aj súčasná svetová próza. Reakciou na prvú svetovú vojnu v českej literatúre je to predovšetkým Haškov román Osudy dobrého vojaka Švejka, v slovenskej literatúre je to poézia M. Rázusa, poviedky J. Hrušovského, ale najmä román M. Urbana Živý bič, dielo silného sociálneho protestu a bolestný výkrik urazenej ľudskej dôstojnosti. Modernou románovou kompozíciou, využívaním vnútorného monológu a silnou lyrickosťou Živý bič stál pri zrode lyrizovanej prózy, ktorá v 30. rokoch našla svoj epický výraz v dielach J.C. Hronského , M. Figuli, D. Chrobáka a F. Švantnera. Ďalšou výraznou črtou medzivojnového obdobia je zrod moderných umeleckých smerov. Je to doba avantgárd, ktoré spájal odpor proti všetkému tradičnému v živote a v umení a snaha netradičnými – avantgardnými formami vyjadriť pocity a myšlienky moderného človeka. Dadaizmus, surrealizmus, konštruktivizmus, ale aj český poetizmus a slovenský nadrealizmus spája myšlienky sociálnej revolúcie s novou obraznosťou, čerpajúcou často z podvedomia, zo sna, z „nadreálna“, z „poetického nezmyslu“. Najvýraznejšími predstaviteľmi tejto avantgardy sú T. Tzara, A. Breton, V. Majakovský. V českej literatúre predovšetkým V. Nezval a K. Teige, v slovenskej literatúre L. Novomeský a skupina nadrealistov, ktorá provokatívne odmietla domáce literárne tradície a ustálené názory na zmysel a estetické hodnoty poézie. Napriek ich negácii domácej básnickej tradície, vývin slovenskej poézie organicky pokračoval a v dielach E.B. Lukáča a J. Smreka a v sociálne a spoločensky ladených básňach L. Novomeského priniesol do slovenskej medzivojnovej poézie diela trvalej lyrickej hodnoty.
