Dejstvo
alebo akt je časť dramatického literárneho diela, ktorú tvorí súvislý sled udalostí a pri predvádzaní na javisku sa oddeľuje prestávkami. Členenie dramatických diel na dejstvá (akty) je dôležitým princípom ich výstavby, umožňuje autorovi sústrediť sa na kľúčové udalosti deja, ktoré musia byť tak usporiadané, aby v rámci jedného dejstva tvorili súvislý a uzavretý celok. Súčasne umožňuje vytvárať ilúziu, že medzi jednotlivými dejstvami uplynul určitý čas. Pôvodne sa celé dejstvo odohrávalo na jednom mieste, čomu zodpovedala aj príslušná dekorácia javiska - scéna. Dejstvá sa ohraničovali vytiahnutím a spustením opony. Neskôr sa dejstvá začali členiť na obrazy. Pri súčasnej modernej divadelnej technike (otáčavé javiská, svetelné efekty, zadná projekcia, atď.) nie je problémom prenášanie deja z jedného miesta na druhé. Preto v modernej dramatickej tvorbe už členenie na dejstvá nemá taký význam a funkciu ako v klasickej dramatickej produkcii a aj opona postupne stráca svoj pôvodný význam. Podľa počtu dejstiev rozlišujeme dramatické diela jednodejstvové - jednoaktovky a viacdejstvové. Jednoaktovky písal zo slovenských autorov napr. J.G. Tajovský (V službe), zo svetových autorov napr. A. P. Čechov.
Dráma:
Názov pochádza z gréckeho dro = činiť, konať, uskutočňovať. Je to literárny druh popri lyrike a epike. Dramatický text je zväčša určený na realizáciu v divadle, dej sa má odohrávať pred očami divákov. Jestvujú však aj knižné drámy. Východiskom je dramatický text autora, ale na realizácii pracuje aj dramaturg, režisér, scénograf, atď. Ich umeleckú prácu divák vníma cez herca, ktorý hru oživuje, dáva jej konečnú podobu. Dráma vznikla v starovekom Grécku z náboženských osláv Dionýza, boha vína a vinohradníkov, ale aj úrody a plodnosti. Gréci ho uctievali preto, lebo zbavoval ľudí starosti, podporoval zábavu a osviežoval ducha i telo. Z týchto slávností, no najmä z chórových piesní sa vyvinula grécka dráma - tragédia i komédia. Úloha chóru, ktorý spieval, tancoval, komentoval dej a viedol dialóg s jediným hercom, sa postupne znižovala. Počet hercov sa zvyšoval. Dráma od čias vzniku prešla zložitým vývojom. V súčasnosti do dramatických umení zaraďujeme divadlo, film, televíznu hru i rozhlasovú hru.
Druhá sofistika
Literárne hnutie - tzv. druhá sofistika, ktorého rozvoj spadá práve do obdobia Lukianovho života, hlásalo návrat k antickým vzorom. Sofisti predstavovali v tej dobe nový typ rečníka, ktorý vie pohotovo rečniť na všetky možné témy. To si vyžadovalo popri rečníckom umení aj široké všeobecné vzdelanie. Preto sa sofisti zaoberali aj literárnou kritikou, históriou a estetikou, písali tiež filozofické rozpravy a satiry. Tým sa stala rétorika jednou z najdôležitejších všeobecnovzdelávacích disciplín, ktorá konkurovala filozofii. Sofisti putovali po mestách, predvádzali svoju výrečnosť a učenosť a tak si získavali úctu a vážnosť.
