Legenda
Patrí medzi najpopulárnejšie žánre stredovekej náboženskej literatúry, opisovala životné príbehy svätcov a používala fantastické motívy. Legenda niekedy pripomína povesť, lebo opísané udalosti majú reálny základ, ale oproti povesti má vždy náboženský ráz. Je umeleckým výrazom kresťanskej pokory. Jestvujú legendy o apoštoloch, o Panne Márii, o mučeníkoch atď. v prozaickej alebo veršovanej podobe. V staroslovienskej literatúre reprezentovali tento žáner predovšetkým Moravsko-panónske legendy. Takto nazývame životopisy slovanských vierozvestov Život sv. Konštantína a Život sv. Metoda. Predstavujú vynikajúce umelecké i historické prózy. Za typické črty legendy však považujeme najmä idealizovanú postavu svätca, askézu, odriekanie, sebatrýznenie, robenie zázrakov. Takýto charakter má napríklad latinská Legenda o sv. Svoradovi a Benediktovi (koniec 11. storočia) od päťkostolského biskupa Maura, ktorá zobrazuje život mníchov a pustovníkov. Ústrednou postavou je Svorad (prijal meno Andrej), ktorého autor vykresľuje v idealizovanej podobe svätca. Opisuje jeho príkladné osobné vlastnosti, asketický spôsob života, pôst, telesné trýznenie, zázraky. Z obdobia zániku Veľkej Moravy pochádza Život Nauma, z obdobia upevňovania kresťanstva v Uhorsku pochádzajú Legendy o sv. Štefanovi. V stredoveku sa vydávali zbierky legiend, u nás je známa napríklad zbierka Acta sanctorum (Život svätých). Niektoré témy z legiend boli znova spracované v období romantizmu, ale už s novým zámerom. Zo slovenských autoroch siahali po tejto tematike básnici A. Sládkovič, Š. Krčméry, M. Rázus, E.B. Lukáč a iní.
Letopis = pozri heslo Kronika
Lyrika
V starom Grécku sa týmto názvom označovali len piesne, ktoré spievali so sprievodom hudby (najprv to bola lýra - odtiaľ je názov lyrika, neskôr píšťala, ktorú si Gréci priniesli z Malej Ázie) Spomedzi všetkých tvorcov lyriky (Archilochos, Alkaios, Anakreon a iní) vynikala ženská predstaviteľka gréckej lyriky Sapfó.
Výraz pochádza z gréckeho lyrika mele - lýrou sprevádzané verše. Popri epike a dráme patrí lyrika k základným literárnym druhom. Zakladá sa na tlmení dejovosti a na simultánnom (súčasnom, paralelnom) radení myšlienok. V dráme a epike prevláda následnosť motívov, kým v lyrike sa jednotlivé motívy a lyrické výpovede kladú akoby „pod seba“, pričom básnik rozličnými obrazmi a asociáciami vyjadruje jednu základnú myšlienku. Prostredie pre vznik lyriky tvoria pre básnika vonkajšie podnety - reaguje na ne lyrickou výpoveďou. Potom vznikne buď: bezprostredná lyrika - opis vnútorného stavu, nálady (ľúbostné, náboženské, vlastenecké a iné básne), alebo predmetná lyrika (citovosť je odsunutá do úzadia opisom - ide o opisnú, reflexívnu lyriku), tretím typom je apelatívna lyrika - obracia sa priamo na adresáta (politické, didaktické, občianske básne) V konkrétnych básňach sa jednotlivé druhy kombinujú, prelínajú. Ešte častejšie sa v novšom období lyrika člení podľa tematiky na osobnú (intímnu), prírodnú a spoločenskú. Autor lyriky zvyčajne používa vyjadrovanie vo veršoch, básne v próze sú skôr výnimkou. Lyrická výpoveď si vyžaduje aj primeranú zvukovú stránku - intonáciu, rytmus. Subjektívnosť lyriky sa odráža aj vo výrazových prostriedkoch - básnik používa viacvýznamové pomenovania, metafory a pod. Od obdobia romantizmu prenikala lyrika aj do epiky, vznikali lyricko - epické básne. Medzi najvýznamnejších reprezentantov slovenskej lyrickej poézie patria: Ján Kollár, Ján Hollý, Andrej Sládkovič, Janko Kráľ, P.O. Hviezdoslav, Ivan Krasko, Valentín Beniak, Ladislav Novomeský, Ján Smrek, E.B. Lukáč, Pavol Horov, Štefan Žáry, Vojtech Mihálik, Milan Rúfus, Miroslav Válek a ďalší.
Lyrizovaná próza, novšie naturizmus
Je špecifickým druhom prózy z mystifikovaného dedinského prostredia. Má utlmenú dejovosť, prenikajú do nej jazykové prostriedky z lyriky - expresívnosť, metafory. Lyrizácia a poetizácia prózy sa prejavovala už v romantizme, prehlbovala sa v impresionizme a symbolizme, ale k jej skutočnému rozmachu prichádza až v období expresionizmu. V slovenskej literatúre začali vznikať tzv. básne v próze (napríklad v tvorbe Ivana Krasku) a ako opozícia voči realistickému prúdu vzniká osobitný typ prózy so silnými prvkami lyrizmu - lyrizovaná próza. Spája sa s menami J. Hrušovský, T.J. Gašpar, Š. Gráf (prvá generačná vrstva), M. Urban, I. Horváth (druhá generačná vrstva), jej vrcholnými predstaviteľmi v podobe prózy naturizmu sú autori, ktorí vstupovali do literatúry v 30. rokoch 20. storočia - M. Figuli, F. Švantner, D. Chrobák, Ľ. Ondrejov, J.C. Hronský. Lyrizujúci prozaici vniesli do slovenskej literatúry niektoré nové tvorivé postupy. Pod vplyvom francúzskeho prozaika Jeana Giona, ktorý významne ovplyvnil tvorbu D. Chrobáka, udomácnila sa v prózach naturizmu tzv. horalská tematika. Autori sa sústreďovali predovšetkým na dedinského človeka, žijúceho v dôvernom styku s prírodou. Pre ich tvorbu je charakteristická fantazijná, neraz mýtická, baladická až rozprávková predstava sveta. Tento spôsob tvorby vedie k oslabeniu sujetu, k vytváraniu výnimočných postáv. Protipólom sedliackej poddajnosti a pokory sa stáva vzdorovitý pastiersky archetyp. V popredí je umelecké rozprávanie, stiera sa hranica medzi autorskou rečou a rečou postáv. Autori neraz zosilňovali estetický účinok svojho rozprávania aj rytmickou výstavbou prozaického textu. K najvýznamnejším dielam lyrizovanej prózy patria Drak sa vracia D. Chrobáka, Tri gaštanové kone M. Figuli, novely F. Švantnera alebo romány so zbojníckou tematikou Ľ. Ondrejova.
