Makarónsky štýl
Termín je odvodený od stredovekých hybridných latinsko-talianskych, latinsko-francúzskych a iných parodických foriem jazyka, keď sa sakrálne výrazy nahrádzali ľudovým jazykom. Makarónsky štýl má však pragmatické jadro, môže k nemu viesť nepreložiteľnosť niektorých výrazov a ich nedostatočné udomácnenie v národnej kultúre alebo zámerné odkazovanie autora na inú kultúru. Básnickou formou, ktorá používa miešanie prvkov viacerých jazykov (podobne ako sa miešajú cestoviny s omáčkou) bola makarónska poézia. Zmyslom tohto miešania jazykov bolo v stredovekej študentskej - vagantskej poézii často primiešanie nielen iného jazyka, ale spolu s ním tiež humoru, irónie, satiry či paródie. V slovenskej literatúre nájdeme prvky makarónskej poézie napríklad v divadelných hrách Jána Chalúpku ale aj v poézii Ľubomíra Feldeka (Teta na zjedenie), keď mieša nemecké a slovenské jazykové prvky so zámerom vyvolať komickosť.
Memoáre
Epický žáner, ktorý sa vyznačuje osobitosťami poviedky a vedeckej prózy; tvorí prechod medzi umeleckou a vecnou literatúrou. Prevažuje v ňom časová následnosť pri opise prežitých udalostí. V centre pozornosti nemá byť sám autor pamätí, ale vlastné udalosti, ktoré autor sám zažil alebo sa ich zúčastnil ako spolutvorca či svedok. Pamäti vynikajú faktografickosťou, ale veľa záleží od subjektívneho postoja autora, aké fakty si vyberie a ako ich komentuje, či do textu vnáša vhodné opisy prostredia alebo charakteristiku osôb. Najviac pripomínajú životopis - autobiografiu, ale majú širší záber. V slovenskej literatúre písali a píšu pamäti mnohí autori. Medzi najvýznamnejšie patria Kollárove pamäti z mladších rokov života, Plávkov Smädný milenec a tiež Laskomerského Päťdesiat rokov slovenského života.
Metafora
Výraz je odvodený z gréckeho: prenos, prenesenie. Je jedným zo základných básnických trópov - ide o použitie slova v prenesenom význame. Metafora vzniká zámenou jedného slova, slovného spojenia iným slovom alebo slovným spojením na princípe podobnosti javov či predmetov. Prenášať sa môžu vlastnosti vecí na neživé predmety (smaragd trávy), na živé bytosti (srdce skamenelo), vlastnosti živých bytostí na zvieratá (malý spevák vo význame vták) alebo na neživé predmety (mŕtve more, slnko sadá). Metafora vzniká na podobnom princípe ako prirovnanie. Miesto prirovnania „mocný ako lev“, však možno použiť len slovo lev, čím sa vyjadrí istý typ človeka. Takáto tvorba nových slov v jazyku sústavne funguje a vytvára tzv. lexikalizovanú metaforu (noha stola, vodovodný kohútik). Iná je básnická metafora, ktorá vyniká novosťou, zvláštnosťou, originálnosťou. Nové spojenie významov jej dáva svojráznu estetickú hodnotu. Kým v lexikalizovanej metafore už pravý význam slova necítime, v básnickej metafore obidva významy slova fungujú naraz, s rovnakou intenzitou. (z mračien sa odlomil blesk, zem sa nahla, sosny narazili čelom o čelo, pavučiny vrások, sprievod rakiev,...) Medzi majstrov krásnych metafor v slovenskej poézii patria napríklad I. Krasko, M. Válek, M. Rúfus a iní.
Metrum
Slovo je odvodené z gréckeho „metron“ - miera. V poézii určuje normy, zásady, pravidlá pre usporiadanie prvkov vo verši - napríklad prízvučných a neprízvučných, dlhých a krátkych slabík. Metrum ako rytmický systém verša skúma súčasť literárnej vedy - náuka o verši, ktorá sa volá metrika. My však pri čítaní poézie metrický pôdorys básne nepociťujeme, iba ak ho zvýrazníme skandovaním. Rytmus výstavby verša je do značnej miery individuálnym, autorsky intuitívnym „tajomstvom tvorby“ konkrétneho básnika.
Mýtus
znamená tradičný rodový svetonázor, pramení v dávnej minulosti a jeho pôvod je anonymný. Mýty vznikli v jednotlivých krajinách skôr než iné kultúrne prejavy. Homér básnickou formou prerozprával staré mýty, po ňom mnohí ďalší autori. Mýtus a súbory mýtov sú predmetom skúmania mytológie ako vedy. V literárnej vede sa pokladá za najstaršiu podobu epiky. Je základom literárnej tvorby všetkých národných literatúr, významným prameňom umeleckej inšpirácie aj pre hudbu a výtvarné umenie. Najčastejšou témou starých mýtov je život bohov, vznik sveta, pôvod človeka, zvierat, rastlín. Podľa námetu sa rozdeľujú báje alebo mýty do štyroch skupín – kozmogonické (o pôvode neba a zeme), etiologické (o pôvode človeka, zvierat a rastlín), historicko-kultúrne (o objavoch vecí, remesiel, vied a umení) a hrdinské (o predkoch, kultúrnych hrdinoch, obrancoch rodu). V slovanskej mytológii sa nezachovali také ucelené príbehy ako napríklad v gréckej alebo germanskej.
