Nadrealizmus
Táto slovenská - špecifickými estetickými a jazykovými podmienkami aktualizovaná podoba surrealizmu sa formovala v období rokov 1935 až 1945. Nadrealisti sa inšpirovali francúzskym surrealizmom, ktorý má zasa svoje korene ešte v symbolizme. Apollinaire a jeho báseň Pásmo zo zbierky Alkoholy sa stali inšpiráciou pre Fabryho i Reisela. Formu pásma - básne-rieky bez začiatku a bez konca -využili vo svojich dielach Fabry i Reisel. Pod označením nadrealisti vystupovala skupina od roku 1939, hlavnými predstaviteľmi smeru sú R. Fabry, V. Reisel, Š. Žáry, J. Lenko, J. Rak, J. Brezina a P. Bunčák. V zborníku Áno a nie vyslovili svoj filozofický a umelecký program, v ktorom neodmietali romantizmus (J. Kráľa), symbolizmus (I. Krasku), ale nadchýňala ich európska avantgarda. Básnici hľadali zdroje v oblasti sna a podvedomia a snažili sa o vnútorné oslobodenie človeka. Využívali nové umelecké postupy, fantáziu, novú obraznosť (genitívovú metaforu), dlhšie útvary - pásma a voľný verš. Niektorí literárni kritici dlho nevedeli nadrealizmus zaradiť a odmietali tento originálny prúd ako nezrozumiteľný. Surrealizmus ako myšlienkové, resp. avantgardné hnutie nemal na Slovensku takú intenzitu a celospoločenský záber ako napr. česká surrealistická skupina (jej členom bol aj Laco Novomeský, hoci jeho tvorba nezodpovedala surrealistickému programu) a nemal ani ráz avantgardného bohémstva ako vo Francúzsku. Na Slovensku pôsobil nadrealizmus - intenzívne a neoddeliteľne v celkovej kultúrnej, literárnej a umeleckej atmosfére tridsiatych a štyridsiatych rokov 20. storočia najmä ako generačný prejav literárneho procesu. Zúčastňovali sa na ňom napokon aj predstavitelia naturizmu a ďalší lyrizujúci prozaici a davisti. Prvým uceleným nadrealistickým dielom bola básnická zbierka Rudolfa Fabryho Uťaté ruky (1935). Fabry ňou narušil hviezdoslavovsko-kraskovský tradicionalizmus v slovenskej poézii. Inšpiroval sa dadaizmom, poetizmom i surrealizmom. Využíval momentálne nápady a približoval sa reči detských rečňovaniek. Nadrealizmus vyvrcholil na konci druhej svetovej vojny básnickými zbierkami Vladimíra Reisela Neskutočné mesto a Rudolfa Fabryho Ja je niekto iný. V nasledujúcom období do prirodzeného vývinu modernej poézie zasiahla politická požiadavka tvoriť poéziu podľa zásad socialistického realizmu.
Naturalizmus
Je filozofický smer, ktorý vysvetľuje prírodu ako základného činiteľa vývoja. V umeleckom diele predstavuje taký odraz skutočnosti, ktorý sa usiluje reálne, na základe faktov zobrazovať javy také, aké sú. Koncom 19. storočia sa vo Francúzsku vyvinul celý smer literárneho naturalizmu na čele so spisovateľom E. Zolom, ktorému išlo o verné zobrazenie života, obzvlášť jeho negatívnych javov. Mal veľa spoločného s kritickým realizmom druhej polovice 19. storočia. Naturalizmus ako literárny prúd vniesol do tvorby určitú vecnosť a dokumentárnosť, aj niektoré predtým obchádzané alebo neobvyklé témy (napríklad z prostredia nízkych sociálnych vrstiev, oblasti ľudských pudov a „slepých“ vášní, nízkeho, temného, psychopatologického v človeku a pod). Naturalistický princíp sa uplatňoval tiež vo filme a vo výtvarnom umení, kde sa ním označoval optický prepis, kopírovanie podoby krajiny, ľudí a vecí bez hlbšieho citového vzťahu a umeleckého stvárnenia témy.
Je umelecký smer, ktorý sa formoval vo Francúzsku v 60. – 80. rokoch 19. storočia najmä v maliarstve a v literatúre. Umelci sa usilovali čo najvernejšie, až dokumentarizujúco – reportážne zobraziť život s dôrazom na problém dobra a zla v človeku (vrátane patologických prvkov ľudského charakteru, pesimizmu a bezvýchodiskovosti). Snaha o vedeckú nekompromisnosť v zobrazení pravdy sa po prvý raz prejavila v diele bratov Goncourtovcov. Termín „naturalizmus“ však po prvý raz použil a princípy naturalizmu vo svojom diele dôsledne aplikoval spisovateľ Emil Zola. Do slovesnej tvorby vniesol určitú vecnosť a dokumentárnosť, aj niektoré predtým neobvyklé témy z prostredia nízkych sociálnych vrstiev, z oblasti ľudských pudov a vášní. Inšpiroval sa sociologizmom H. Taina a nemilosrdným darvinizmom H. Spencera. K naturalizmu sa hlásili aj Huysmans a Maupassant. Naturalistický princíp umenia sa využíva tiež vo filme a vo výtvarnom umení. Tam sa obmedzuje na optický prepis podoby krajiny, ľudí a vecí bez hlbšieho citového vzťahu a umeleckého stvárnenia témy. V slovenskej literatúre sa prvky naturalizmu najvýraznejšie prejavili v Jégého diele.
Naturizmus = pozri heslo Lyrizovaná próza
Nonsens
Výraz pochádza z anglického nonsense - nezmysel. Je to žáner lyrickej poézie, ktorý sa vyznačuje zdanlivo nezmyselnými prvkami. Z estetických a štylistických kategórií využíva grotesknosť, absurdnosť a paradox. Čerpá najmä z ľudovej slovesnosti, predovšetkým slovné hračky a riekanky pripomínajú folklór. Nonsens vznikol v anglickej poézii a jeho predstaviteľom je Lewis Carroll. V knihe Alica v krajine zázrakov uverejnil absurdné príbehy spolu s básničkami, v ktorých sú skĺbené moderné tematické prvky s absurdnými. V slovenskej poézii sa udomácnil nonsens v tvorbe M. Válka a Ľ. Feldeka, adresovanej detskému čitateľovi. Prvkami nonsensu sa vyznačuje napr. Feldekova báseň Hra pre tvoje modré oči, v ktorej „kmín poriada cirkus zelenín“ v záhrade a vystupujú v ňom fazuľa, kukurica, cibuľa, atď. Celá báseň je hrou fantázie, o čom svedčí aj úryvok: Ak si čínske žonglérky / položili na palice / roztočené tanieriky / iste sú to slnečnice.
Novela
Výraz pochádza z talianskeho novella - novinka. Je najvyhranenejším epickým žánrom prózy stredného rozsahu. Tvorí medzistupeň medzi malou (bájka, anekdota, vtip) a veľkou epikou (román). Má presne vymedzenú kompozíciu bez väčších odklonov od ústrednej dejovej línie, potláčajú sa pritom opisné zložky, epizódy a podobne, čím sa novela líši aj od poviedky, hoci tieto dva žánre sa často zamieňajú. Novela má bližšie k dramatickému textu aj dobre pripravenou, no nanajvýš neočakávanou pointou, stručnosťou, úspornosťou výrazu, skratkovitosťou. Celý dej sa sústreďuje na predtým neznámu udalosť, ktorú uzatvára zvláštny, no pritom aj náhly zvrat na konci. Leitmotív a zvrat patria k najpodstatnejším požiadavkám novely. Má obyčajne tri vonkajšie znaky: málo postáv, vyrozpráva iba jednu udalosť, dej odráža každodenný život bez nároku na výnimočnosť. Napriek tomu, že postavy v novele nie sú dokonalí ani nadpriemerní ľudia, musia byť pre čitateľa zaujímaví. Za zakladateľa novely sa pokladá Boccaccio v období renesancie. Pôvodne novela veľa čerpala aj z anekdot. To však platilo len po novelistickú tvorbu francúzskeho spisovateľa Maupassanta a ruských autorov I.S. Turgeneva a A.P. Čechova, ktorí tento žáner inovovali tak, že do kompozície vniesli viac dramatickosti a napätia. Od nich sa traduje aj požiadavka výraznej pointy na konci príbehu, čo sa dosahuje neočakávaným zvratom a rozuzlením konfliktu. Niekedy nie sú medzi novelou a poviedkou, prípadne medzi novelou a románom presne merateľné hranice. Preto napríklad vznikajú termíny ako je románová novela a pod. Novela si získala obľubu u spisovateľov 19. storočia a je obľúbená dodnes. V slovenskej literatúre písali novely S.H. Vajanský, M. Kukučín, B.S. Timrava, J.Jesenský, J.C. Hronský, R. Jašík, A. Bednár, V. Mináč a ďalší.
Nový román (antiromán)
Je literárne hnutie, ktoré vzniklo v prvej polovici 50. rokov vo Francúzsku a tiež metóda, ktorá sa usiluje o vytvorenie vizuálneho románu, v ktorom by bola epická fabula tesne spojená so zrakovými vnemami a z ktorého by bola postupne vytlačená psychológia, sociológia, autorský komentár a pod. Naproti tomu vyzdvihuje význam dialógov. Postava má stratiť niekdajšie presné kontúry, niekedy aj svoje meno (v texte sa často nachádzajú iba v podobe on, ona, ja, bez bližšieho určenia) „Nový román“ nemá jednotné teoretické ani programové zásady, jeho predstaviteľov zjednocuje odpor k napodobňovaniu starých konvencií a schém klasického (balzacovského) románu. „Svet nie je ani determinovaný nejakým zmyslom, ani nie je nezmyselný. Jednoducho existuje...“ Hlavnými teoretickými predstaviteľmi a autormi nového románu sú: Alain Robbe-Grillet, Michel Butor, Nathalie Sarrautová a iní. Podľa ich názoru je dnes potrebné hlavné úsilie venovať výstavbe románu, ktorý by nezamestnával obrazotvornosť čitateľa rozvíjaním deja, namiesto neho uprednostňuje „antidej“, resp. útržky deja. Zásadne odmieta vnútorný monológ ako nepotrebnú rekvizitu, ktorá zakrýva skutočnú udalosť. Román má podľa predstaviteľov nového románu hodnotu vtedy, ak hovorí o svete niečo nové, čo nie je možné vyjadriť prostriedkami starého klasického románu. V slovenskej literatúre nadväzoval na tento smer Peter Jaroš najmä románmi Zdesenie, Váhy a Putovanie k nehybnosti.
