Oblomovčina
Je vlastnosť, diagnóza správania sa, stavu ľudskej nečinnosti, povaľačstva, označenie jednotvárneho bezfarebného života. Pojem je odvodený od hlavného hrdinu Gončarovovho románu Oblomov. Oblomovčina je symptomatickým javom pre spôsob života istej časti ruskej spoločnosti 19. storočia. Ruský literárny kritik Dobroľubov tento termín po prvý raz analyzoval v štúdii „Čo je to oblomovčina“. Takto žili ruskí statkári a ruská šľachta na vidieku, kde o všetko mali postarané, preto si nevypestovali ani najzákladnejšiu potrebu aktívne konať. Všetko za nich urobil niekto iný. Oblomovčina sa dáva do súvislosti s takzvanými „zbytočnými ľuďmi“, ktorí predstavujú veľkú plejádu hrdinov v ruskej literatúre 19. storočia. Oblomov je klasickým predstaviteľom takéhoto zbytočného človeka.
Óda
Výraz pochádza z gréckeho slova ode - pieseň. Je to lyrický žáner, ktorý vyniká nadnesenosťou, pátosom. V óde autor vyjadruje oslavný vzťah k významnej osobnosti alebo k vznešeným hodnotám ako sú národ, sloboda, vlasť, mladosť a pod. Charakterizuje ju isté vzrušenie, nadšené city, umelá a vzletná forma a sviatočnosť prejavu, niekedy aj priame oslovenie adresáta ódy. Zo štylistického hľadiska óda predstavuje úvahu, je to teda žáner reflexívnej lyriky. Vznešenosť témy si vyžaduje aj starostlivý výber jazykových prostriedkov. Óda je starý žáner, jej pôvod siaha do antickej literatúry. V antickej gréckej poézii bola zborovou oslavnou piesňou. Jej najznámejším predstaviteľom bol grécky básnik Pindaros. Literárnym žánrom v pravom zmysle slova sa stala v období rozkvetu rímskej poézie, keď sa jej text odčlenil od hudby. Významnou mierou sa o rozkvet tohto literárneho žánru zaslúžil rímsky básnik Horatius. Vysokú úroveň dosahovali ódy v období klasicizmu, keď vznikla aj teória ódy (N. Boileau - Despréaux: Básnické umenie). Medzi najvýznamnejšie ódy európskej poézie patrí Schillerova Óda na radosť, ktorá sa stala i textovým základom na skomponovanie poslednej časti Beethovenovej IX. symfónie. Známa je Óda na mladosť A. Mickiewicza. V slovenskej literatúre bola óda obľúbeným žánrom najmä v období klasicizmu. Celú zbierku ód napísal Ján Hollý, veľmi známu Ódu na Slovákov Jonáš Záborský. Ódy písali aj Š.Krčméry, P.O. Hviezdoslav, M. Rázus, E.B.Lukáč a iní. V súčasnej poézii sa tento žáner vyskytuje zriedka, niekedy skôr v opačnej podobe „antiódy“ (M.Válek: Óda na večnosť, Óda na lásku).
