Samizdat, tamizdat
Obdobie po roku 1945 je v ruskej literatúre zložité. Spoločenská a politická situácia počas vlády Stalina vyústila do prísnej cenzúry. Literatúra sa rozdelila na niekoľko prúdov: oficiálnu, polooficiálnu a neoficiálnu. Oficiálna kreslila neskutočný obraz idylického života, neoficiálna podávala pravdivé svedectvo vtedajšej doby. V rámci neoficiálnej literatúry sa stretávame s tamizdatom a samizdatom. Samizdat je dielo, vydané tajne v Rusku, tamizdaty vychádzali v zahraničí (napríklad vo vydavateľstve YMCA - Press v Paríži), ktoré už tradične šírilo nezávislé ruské diela. V tamizdate vyšiel v roku 1957 Doktor Živago Borisa Pasternaka, diela Anny Achmatovovej, Maríny Cvetajevovej, Jevgenija Zamjatina, utajované diela Michaila Bulgakova, Osipa Mandeľštama, Borisa Pilňaka a ďalších autorov.
Sapfická strofa
Strofa alebo sloha je relatívne uzavretá významová, rytmická a obvykle i syntaktická a intonačná básnická jednotka, ktorá sa skladá z viacerých veršov. Najmenší počet veršov strofy sú dva, viac ako štrnásťveršové strofy bývajú zriedkavé. Podľa toho, či sa básne členia na strofy, rozlišujeme básne strofické a nestrofické. Sapfická strofa (pomenovaná po Sapfó) sa skladá z troch sapfických päťstopových veršov, v 1. a v 4. stope s trochejom a v 3. stope s daktylom. K nim sa pripája na konci adónsky verš. Na Slovensku sapfickú strofu uplatnil vo svojej básnickej tvorbe Ján Hollý. V neskoršom období napodobňovali sapfickú strofu S.H. Vajanský a P.O. Hviezdoslav.
Satira
Z latinského satira = plná ovocná misa. Je najostrejšou formou komickosti. Intenzitou a mierou kritiky spoločnosti ju možno odlíšiť od humoru, ktorý tieto vlastnosti nemá. Pôvodne bola samostatným žánrom poézie a vyskytovala sa ako posmešná báseň. Zámer napraviť spoločenské poklesky a nedostatky v satire nemôže chýbať. Skladá sa zo sarkazmu alebo irónie, no predovšetkým vychádza z odsúdenia nezdravých spoločenských javov. Saritické sú postavy i situácie. Vyskytujú sa v nej nereálne prvky, často vyjadrené hyperbolou. Niektoré žánre sa priamo budujú na satire, napr. epigram, satirický román, paródia a pod. V renesancii vznikol satirický román (F.Rabelais: Gargantua a Pantagruel), neskoršie ako paródia rytierskeho románu Cervantesov Don Quijote. Satiru uplatňovali v tvorbe F. Voltaire, N.V. Gogoľ, B. Shaw. O vývin spoločenskej satiry sa v slovenskej literarúre zaslúžili najmä Janko Jesenský a Jonáš Záborský. V modernej literatúre sa najúčinnejším stavebným prvkom satiry stáva grotesknosť.
Science - ficttion
Názov pochádza z anglických slov veda a fikcia, ide o iný názov vedeckofantastickej literatúry. Tento žáner zahŕňa diela, ktoré čerpajú námet z poznatkov vedy a techniky. Stvárňuje udalosti, ktoré sa nestali, ale v budúcnosti sa môžu stať. Najcharakteristickejšou črtou science - fiction je exponovanie deja do budúcnosti, čím sa iné literárne diela nevyznačujú. Postavy sú reprezentantmi istého spoločenstva, často poslami celého ľudstva, preto sa ich psychika osobitne nevykresľuje. Science - fiction zvyčajne obsahuje nejaké tajomstvo, ktoré sa rozlúšti zvyčajne až na konci diela. Často býva reč o nových strojoch, vynálezoch ako stroj času, antigravitácia, neviditeľnosť, robot, obyvatelia Marsu, atď. Na samom začiatku vedeckej fantastiky stojí Jules Verne románmi Cesta na Mesiac, Dvadsaťtisíc míľ pod morom, atď. O vznik žánru science - fiction sa zaslúžil tiež H.G. Wells. Žáner sa rýchle rozvíjal v 20. storočí, keď vyšli tisíce nových románov a poviedok vedeckej fantastiky. (Známe sú napríklad Ray Bradbury - Marťanská kronika, Arthur C. Clark - Správa o tretej planéte, Stanislav Lem - Astronauti, Denník z vesmíru, atď.) Oveľa menej je divadelných hier. Za jednu z najvýznamnejších možno považovať R.U.R. Karla Čapka. Oveľa častejšie sa literárne diela tohto druhu stávajú námetom pre filmy. Okrem vedeckej fantastiky s vážnou tematikou vznikajú aj satirické diela, medzi ne patrí Továreň na absolútno K.Čapka. Predstaviteľov vedeckej fantastiky má aj slovenská literatúra, medzi nich patria A. Hykisch, I. Izakovič, J. Žarnay, (Kolumbovia zo základne Ganymenes), A. Vášová (Blíženci z Gemini).
Sonet
Sonet (alebo tiež znelka) je štrnásťveršový strofický básnický útvar. Verše sonetu sú najčastejšie päťstopové jambické a sú rýmované. Štrnásť veršov sonetu sa obvykle člení na štyri strofy. Prvé dve sú štvorveršové (kvartetá) a druhé dve trojveršové (tercetá). Táto základná strofická skladba však nie je absolútne záväzná, je známe aj iné strofické členenie. Shakespearove sonety sa skladajú z dvanásťveršovej a dvojveršovej záverečnej strofy, Hviezdoslav svoje Krvavé sonety člení na dve štvorveršia a jedno šesťveršie. V kvartetách sonetu je zvyčajne rým obkročný (a-b-b-a), ale vyskytuje sa aj striedavý. Sonet je básnickým útvarom lyrickej poézie. Okrem vonkajšej skladby má sonet aj záväznú vnútornú stavbu. Každý obsahuje uzavretú myšlienku alebo opis. Obsah je členený na tézu, antitézu (nastoľujú a rozvíjajú tému) a syntézu (uzatvára tému pointou). Táto vnútorná dialektika robí zo sonetu báseň plnú vnútorného napätia a dramatickosti. Sonet sa v európskej poézii pestuje od čias renesancie až doteraz. K najvýznamnejším skladateľom sonetov patrili taliansky renesančný básnik Petrarca, poľský básnik Mickiewicz. Z našich básnikov sú to J. Kollár (Slávy dcéra), P.O. Hviezdoslav (Sonety, Krvavé sonety), S.H. Vajanský, J. Jesenský a ďalší. Novší básnici - napr. M. Válek a J. Kostra inovovali formu sonetov tak, že namiesto vznešených tém používali skôr témy s ironickým podtextom.
Stredoveká dráma
Liturgická stredoveká dráma postupne vznikala z textov, doplnených do hudobnej časti omše. Tieto texty mali obohatiť bohoslužby. V 10. storočí to boli veľkonočné a vianočné hry. S rozvojom náboženských obradov je spojený vznik mystérií - hier k sviatku Božieho tela, literárne spracovaných zázrakov svätcov a v 14. storočí tiež tzv. cyklických hier - boli to epizodické súbory štylizovaných drám na námety z biblie, legiend a iných cirkevných spisov. Svetské stredoveké drámy mali výhradne komický obsah: najvýznamnejším žánrom bola fraška - krátka satira a jej obmena s postavami bláznov a šašov. Ďalej to boli groteskné „fašiangové“ hry, didaktické morality a medzihry rôznych žánrov často so spevom a tancom. Typickým znakom stredovekej drámy je miešanie žánrov, ktoré je tiež typickým znakom stredovekej literatúry. V hre si môžeme všimnúť, že sa mieša náročné s jednoduchým, tragické s groteskným, tak ako to poznáme z bežného života, kde sa tiež strieda smútok s radosťou. V tom je základná odlišnosť stredovekej a antickej drámy. Pôvod tejto odlišnosti je potrebné hľadať v evanjeliu - v zvesti o spáse, kde je práve vznešená správa podaná veľmi jednoduchým štýlom, aby jej všetci rozumeli. Stredoveké hry sa u nás pôvodne hrali v latinčine alebo v nemčine. Niektoré hry, ako napríklad Hra o svätej Dorote neskôr zľudoveli a tak prebrali domáci jazyk v rozličných - ešte nespisovných podobách - v slovakizovanej češtine alebo v bohemizovanej slovenčine. V neskoršom období - humanizmu a renesancie sa dramatická tvorba rozvíjala v inej podobe. Vznikali školské divadelné hry v latinčine a významným predstaviteľom renesančnej drámy sa stal slovenský dramatik Pavel Kyrmezer, ktorý napísal na námety z biblie tri veršované hry v češtine, sú to: Komedie česká o bohatci a Lazarovi (1566), Komedie o Tobiášovi (1581) a Komedie nová o vdově (1593). V období baroka sa školské hry hrali už v slovenčine, najmä v katolíckych školách, ktoré viedli jezuiti a piaristi. Na naše územie prichádzali kočovné divadelné spoločnosti - rakúske, české i talianske, ktoré vystupovali vo veľkých mestách. Známym autorom bol Eliáš Ladiver, ktorý v alegorických hrách bránil evanjelické vierovyznanie. V jeho hre Tragédia, nebo hra smutná, prežalostná vystupujú alegorické postavy, predstavujúce vlastnosti ako smelosť alebo pravda.
Sujet
Z francúzskeho slova sujet - znamená príčina, dôvod, podnet. V literatúre znamená literárnu konštrukciu deja, usporiadanie dejových zložiek v konkrétnom diele. Termín sujet sa často - a nepresne - používa vo význame dej (fabula) alebo námet. Niekedy sa sujet a fabula prekrývajú (napríklad v denníku alebo pamätiach), spravidla však sujetu prislúchajú tri kompetenčne nižšie plány: plán deja, postavy, prostredie. Týka sa najmä literárnych žánrov ako sú eposy, novely, romány, divadelné hry a pod. Základom sujetu je konflikt (konflikty) medzi jednotlivými postavami, ktorý má určitú motiváciu. Postupne sa rozvíja, potom vyvrcholí a napokon sa rieši. Preto sujetová výstavba diela má niekoľko fáz. Niektorí spisovatelia vedia rozvinúť sujetovú krivku čo najviac - stupňujú dejové napätie, zámerne komplikujú zápletku, často používajú príbeh s tajomstvom. (napr. v detektívnych románoch, ale aj v epike, sujet s tajomstvom používal aj Alfonz Bednár). V nesujetových formách literatúry (lyrika) je obdobou sujetu kompozícia.
Surrealizmus
Jeden z najvýznamnejších umeleckých smerov prvej polovice 20. storočia, ktorý mal svoje korene v dadaizme. Termín „surrealizmus“ vymyslel otec francúzskej básnickej avantgardy Guillaume Apollinaire, ktorý nazval svoju poetickú drámu Tiréziove prsníky surrealistickou drámou. K jeho odkazu (fantázia, sugescia, obrazotvornosť) sa surrealisti hlásili. Východiskom ich tvorby bola túžba poetizovať a tak poľudšťovať skutočnosť, v ktorej žili - človeku odcudzený, konvenciami znehodnotený svet. Surrealistickí básnici hľadajú poéziu všade okolo seba, vo všetkých veciach, aj tých najbanálnejších. Príkladom tejto tvorivej metódy je zdanlivo nezmyselná Lautreamontova veta: “Krásny ako náhodné stretnutie dáždnika a šijacieho stroja na operačnom stole“. Takýmito spojeniami oddelených svetov vecí vytvárajú surrealisti vo vedomí vnímavého človeka moment prekvapenia, uvoľňujú jeho fantáziu, dávajú možnosť prežiť silný emocionálny vzťah. Úlohou poézie je podľa nich oslobodiť zakliate sily ľudského ducha, vyniesť na svetlo utajenú realitu podvedomého života a takto pomôcť človeku ovládnuť prírodu i vlastný osud. Za nástup surrealizmu (jeho manifest vyšiel v roku 1924) považujeme spoločnú zbierku - automatické texty André Bretona a Philippa Soupaulta Magnetické polia (1921). Surrealistické hnutie bolo podľa literárnych kritikov obrovským experimentálnym laboratóriom poézie, jeho výsledky sú na modernej poézii dodnes viditeľné.
Podobné metódy ako básnici používali surrealisti aj v iných druhoch umenia - vo výtvarnom umení napr. S. Dali, niektoré diela P. Picassa, vo filme L. Buňuel: Andalúzsky pes.
Čo je to „automatický text“?
Surrealistická tvorivá metóda. Básnici si dávali za úlohu zachytiť stav vlastného vedomia, básnicky objektivizovať to, čo si človek myslí, „keď na nič konkrétne nemyslí“. Zachytiť zvláštne útržky myšlienok, ktoré nám bežia hlavou, napríklad pred zaspávaním, pri pohľade na krajinu z okna idúceho vlaku a v iných podobných situáciách. Tieto metódy aplikovali surrealisti aj v iných druhoch umenia. Konečným cieľom tohto tvorivého snaženia mala byť „poézia pre všetkých päť zmyslov“.
Symbolizmus
(z gréckeho symbolón - znak, znamenie) Je to vnútorne bohatý moderný básnický smer, ktorý vznikol vo Francúzsku v druhej polovici 19. storočia. V oblasti architektúry a životného štýlu ho sprevádzala secesia. Pre symbolistickú poéziu je charakteristické, že nechcela priamo stvárňovať skutočnosť tak ako to robí realistická literatúra, ale aj intuitívne, vnuknutím. Kládla dôraz na obrazné, náznakové pomenovanie. Dôkazom toho, že v symbolizme má niekedy dôležitú funkciu i zámerný plán básne, je najmä organizácia verša. Tu je priama súvislosť s romantizmom. E.A. Poe opísal napríklad vo svojej Filozofii básnickej skladby (v roku 1846), ako postupoval pri komponovaní svojej poémy Havran od témy cez myšlienku a motívy po sugestívny refrén „nevermore“ (V. Roy to preložil výrazom „nikdy ver“). Takýto zvukový plán často sledovali aj symbolistickí básnici. Používali vo verši slová s príbuzným hláskovým zafarbením. Mnohí dokonca stotožňovali poéziu s hudbou. Paul Verlaine bol pôvodcom hesla symbolizmu „de la musique avant toute chause“(najmä hudba). Symbolizmus nebol jednotným literárnym prúdom. V jeho rámci existovali viaceré skupiny. Koncom 19. storočia sa z neho vyčleňovala tzv. dekadencia (od francúzskeho slova décadence - úpadok). Stúpenci dekadencie sa uzavierali pod ťarchou spoločenských pomerov do vlastného vnútra a sústreďovali sa na hľadanie neobvyklých obrazov (Charles Baudelaire - Litánie k Satanovi). Priekopníkom symbolizmu v európskej poézii bol práve Charles Baudelaire. Jeho jediná básnická zbierka Kvety zla (1857) vyvolala spočiatku vo francúzskej verejnosti veľký rozruch a úrady ju zakázali. Po jej druhom vydaní v roku 1861 sa ukázalo, že Baudelaire ňou začal nové obdobie francúzskej poézie. Básnik prenikol originálnymi obrazmi až na dno ľudských zážitkov, myšlienok a citov. V strofickej výstavbe často používal sonet. Kvety zla sa rýchle rozšírili i do ostatných európskych literatúr. Vo všetkých prúdoch symbolizmu ide o zložité básnické texty, ako to svojou tvorbou dokumentuje najmä Stéphane Mallarmé. Samostatným typom moderného básnika, ktorý vynikal neobyčajnou obrazotvornosťou, založenou na halucinačnom videní skutočnosti bol J.A. Rimbaud. K francúzskemu symbolizmu okrem Baudelaira, Verlaina, Rimbauda, Mallarmého ešte patrili napríklad Claudel, Valéry, Gide, Huysmans a ďalší. Symbolizmus mal svojich predstaviteľov aj v Nemecku (R.M. Rilke), v Rusku (A. Blok), v Taliansku (G. D´Annunzio), v Maďarsku (E. Ady), v Anglicku (T.S. Eliot), atď. Medzi českých symbolistov patril O. Březina, slovenskými stúpencami symbolizmu boli I. Krasko, V. Roy, J. Jesenský, E. B. Lukáč, P.G. Hlbina.
Synestézia
Z gréckeho syn - spolu a aisthesis – vnem; je to druh metafory, ktorý sa zakladá na spojení dvoch pojmov, označujúcich iné zmyslové vnemy. Často sa vyskytuje aj v bežnej jazykovej komunikácii – napr. v spojeniach: sladká vôňa, ostrá chuť. Hoci ide vždy o dva zmysly a podnety, synestézia pôsobí len na jeden z nich. Obyčajne podstatné meno má pravý zmysel a prídavné meno sa použije obrazne, ale môže to byť aj iný slovný druh. Spájať sa môžu pojmy vyjadrujúce zrakové, sluchové, čuchové, chuťové alebo hmatové vnemy. Klasickým príkladom synestézie je báseň A. Rimbauda Samohlásky, kde sa zvuk každej samohlásky spája s určitou farebnou hodnotou: A s čiernou, E s bielou, I s červenou, atď. Celý sonet je opisom asociácií, ktoré jednotlivé samohlásky v básnikovi vyvolávajú. Z našich autorov významné miesto zaujíma synestézia napríklad v tvorbe L. Balleka. Používa spojenia ako: zvuk opadával z veže, ostrá vôňa, visel ťažký vzduch a pod.
