Tragédia
Je jedným z dramatických žánrov. Názov je odvodený z gréckeho tragoidia = capí spev. Ten súvisí s oslavami boha Dionýza, kde členovia sprievodu vystupovali v capích maskách. Grécka antická tragédia je najstaršou fázou vo vývoji tohto žánru. Klasická tragédia má záväznú kompozíciu: úvodná časť - expozícia, zauzľovanie deja - kolízia, vyvrcholenie - kríza, dejový obrat - peripetia, katastrofa - tragické riešenie konfliktu. Prežívaním deja tragédie sa u diváka dosahuje katarzia (duševná očista). Významnými autormi antických tragédií sú Aischylos, Sofokles a Euripides. Vychádzali z Aristotelovej Poetiky, podľa nej tragédia podáva nielen úplný obraz deja, vážneho a úplného, ale vyvoláva aj strach a súcit. V dejinách literatúry tragédia prešla veľkými zmenami. Obraz hrdinu ako tragickej postavy, ktorý v boji s nepriateľskými silami, silnejšími ako on, zahynie, však od najstarších čias pretrval až dodnes. Veľký rozmach zaznamenala tragédia v dobe renesancie a to najmä v dramatickej tvorbe W. Shakespeara. Na rozdiel od antiky už nezachováva jednotu času a miesta deja - ten môže trvať i niekoľko rokov. Počet postáv nie je obmedzený, autor využíva aj prvky komické.
Významným obdobím vo vývoji tragédie je klasicizmus. Vychádzal z antických vzorov a využil i teoretické názory Aristotelove - napríklad zákony o jednote deja, jednote miesta a jednote času.
Pôvodnú klasickú tragédiu postupne nahradila činohra. Objavuje sa už len zriedkavo. V slovenskej literatúre sa o tragédiu pokúsil P.O. Hviezdoslav (Herodes a Herodias).
Traktát
Slovo traktát bolo známe už v antike, spája sa však najmä s kresťanskou učenosťou. V stredoveku bol rozšíreným literárnym žánrom, učeným spisom, v ktorom autor podal odborný výklad konkrétneho problému vo všetkých jemu známych súvislostiach (najčastejšie v latinskom jazyku). V užšom význame to bolo učené pojednanie s náboženským obsahom. Podľa Danteho vysvetlenia bolo cieľom traktátu ako náučného diela presvedčiť adresáta o správnosti riešenia určitého problému. Tento výraz sa v súčasnosti používa v prenesenom zmysle na akékoľvek rozvláčne pojednanie. V staršej diplomatickej terminológii znamenalo aj medzinárodnú zmluvu. Kompozícia traktátu sa začína vyslovením určitej otázky (niekedy v podobe citátu), pokračuje výkladom rôznych názorov a stanovísk k téme, nasledujú dôkazy, ktoré smerujú k zdôvodneniu navrhnutého riešenia a záver. V období neskorého stredoveku (v 14. storočí) sa traktátová tvorba často sústreďovala na problém skutočnej zbožnosti, na hľadanie nového vzťahu medzi pápežskou a cisárskou mocou a pod. Spektrum tradičných tém traktátov obohatila koncom 14. storočia často diskutovaná otázka nápravy kresťanskej cirkvi a spoločnosti. Teoreticky ju riešil napr. anglický filozof J. Wyclif a jeho stúpenci, medzi ktorých patril aj český reformátor cirkvi Ján Hus. Neskôr tento žáner prerástol do podoby vedeckých rozpráv a napokon esejí.
Trubadúr
Výraz pochádza z francúzštiny, trubadúri boli rytierski básnici, skladatelia a interpreti - speváci v jednej osobe. So sprievodom strunového hudobného nástroja spievali lyrické piesne, svetskú stredovekú poéziu. Vystupovali prevažne v 12. - 13. storočí a pochádzali z radov šľachty, najmä rytierstva. Provensálski trubadúri boli známi už v 11. storočí a objavovali sa aj v krížových výpravách. Za prvého trubadúra bol vraj považovaný Viliam IX., knieža z Poitiers a vojvoda akvitánsky, ktorý žil v rokoch 1071 - 1127. Bol pradedkom kráľa Richarda I. Levie srdce (1157 - 1199), sukničkárom a bitkárom. Pre jeho nemravné správanie mu biskup z Poitiers hrozil exkomunikáciou z cirkvi. (V nemčine sa takýmto spevákom hovorilo minnesängri, v severnom Francúzsku truveri)
