Ako pôjdem dolu hlavou?

Keď prišla na konkurz a vstúpila do Tatry, budovy bratislavskej televízie na nám.SNP, vrátnik ju na základe pozvánky poslal na 6.poschodie. Výťah bez dverí bol však pre ňu nóvum – bol to paternoster, do ktorého sa nastupuje počas „jazdy“. Pozberala odvahu a naskočila do otvorenej kabínky. Rátala poschodia, ale bolo ich len päť. Potom uvidela reťaze, ktoré ťahali kabínky hore a nevedela si predstaviť, ako sa otočí smerom dole. Tak sa pevne chytila madiel, aby pri ceste späť nespadla. Ale výťah ju – celú vystrašenú – samozrejme v bezpečí, a vôbec nie hore nohami, zviezol dole . Na prízemí ako-tak vyskočila a vrátnikovi oznámila, že 6.poschodie neexistuje. Existovalo, ale bolo v podkroví, kam viedli len úzke schody. A po nich E.Gašparovú doviedol na pohovor jej budúci kolega Jozef Nodžák (neskorší Majster N).

Na konkurze uspela a v októbri 1973 nastúpila ako elév do redakcie Televízneho vysielania pre školy.

Netušila, čo obnáša profesia televízneho redaktora

V televizi nikoho nepoznala a už vôbec netušila, čo obsahuje práca redaktora. Reláciu pre školy videla prvý raz v živote až vtedy, keď dostala pozvánku z televízie.

Mala šťastie na výborných kolegov, ktorí sa jej nezištne venovali a pomáhali. Už po roku bola schopná samostatne pripravovať vzdelávacie relácie, prevažne s literárními témami a o stredovekej histórii. Zavše jej priradili aj výtvarnú a hudobnú výchovu, a tak sa diapazón jej tém určených pre starších žiakov a stredoškolákov rozširoval.

Pri príprave relácií prišla do styku so širokou paletou spolupracovníkov a účinkujúcich- s mnohými osobnostmi sa stretávala aj v súkromí u nich doma (Jozef Adamovič, Blahoslav Hečko, Mária Jančová, manželka Fraňa Kráľa, psychologička Jana Plichtová, Dana Kusá, fotograf Karol Kállay, Jirí Grygar, matematik Milan Hejný…).

Napriek normalizácii od začiatku 70. rokov bola Hlavná redakcia vzdelávacích programov (HRVP) aj zásluhou mladého šéfredaktora Jána Slováka otvorená novým myšlienkam. Ako spomína, amosféru tolerantnosti a vzájomnej žičlivosti v redakcii im vraj závideli kolegovia z iných útvarov.

Napríklad, na medzinárodnej konferencii o televíznom vzdelávaní detí v maďarskom Egeri, ktorej sa pôvodne mala zúčastniť iba ona s kolegom, ich v deň, keď sa mali premietať ukážky z jednotlivých národných televízií, prišiel „povzbudiť“ celý autobus kolegov z HRVP, vrátane kameramanov, produkčných, zvukárov a osvetľovačov. Keď E. Gašparová odprezentovala animovanú reláciu „Všeličo zo všeličoho“ (réžia Peter Gerža) o netradičných výtvarných postupech pre žiakov 2.ročníka ZDŠ, na otázky zahraničných účastníkov iniciativne odpovedali i jej kolegovia .

V takom priateľskom kolektive mala viac smelosti na presadenie apolitických trendov v magazíne KONTAKTY, určenom pre učiteľov a rodičov. Na režijnú spoluprácu pri tvorbe relácií, ktoré neraz sama autorsky pripravovala a aj moderovala, oslovovala zásadne mladých absolventov VŠMU, ktorí si tak svoju prvú prax odkrútili práve v STV (napr. Rapoš, Balco, Hečko, Johanides, Ruppeldt). Tí priniesli nové prístupy k spracovaniu pedagogických tém a svojský spôsob režijnej práce.

Podľa Komenského hesla

Po návrate z materskej dovolenky v r.1990 prestúpila do Redakcie dokumentu ako hlavný sekretár. Okrem iného mala na starosti výber a zasielanie súťažných dokumentov na všetky európske festivaly. A Slovenská televízia na niektorých z nich získala aj hlavné ceny.

V rámci hromadného prepúšťania v r.2003 sa ocitla mimo STV, ale po štyroch mesiacoch ju zavolali späť. V tomto ohľade to bola absolutná výnimka, ktorú nové vedenie R.Rybníčka urobilo. Jej návrat presadil nový producent, lebo zistil, že bez odborníčky takých kvalit niektoré úlohy jednoducho nezvládnu.

V manažérskej práci sa držala Komenského hesla: Dobrý učiteľ vychová žiaka múdrejšieho od seba. A kolegom dala plnú dôveru a samostatnosť, a to aj vo funkcii intendantky programového okruhu Dvojka. Túto pozíciu zastávala do roku 2015.

Televízna práca – boj o dôveru diváka

E.Gašparová potom pracovala ako šéfdramaturgička Dvojky, po odchode do dôchodku pokračovala ako externý dramaturg pre vysielanie archívnych relácií až do júna 2024. Vyhľadávala a zaraďovala do vysielania dávno zabudnuté dokumenty s nadčasovým odkazom. K najväčším objavom v tejto práci radí po 40 rokoch obnovenú premiéru kedysi trezorového cyklu Povstalecké memoáre z r.1968. V cykle sú neskreslene zobrazené vojenské operácie a situácia v SNP.

Jediným koníčkom Eleny Gašparovej bola televízia. Tá Slovenská. Bola jej verná 51 rokov. Počas kariéry prežila 16 šéfredaktorov, zmenu režimu, rôzne pracovné pozície, ale vždy mala v sebe pevne zakorenené – najdôležitejšia v mojom povolaní je dobrá tímová práca, vzťahy s kolegmi a dôvera našich divákov.

Počas pôsobenia v televízii bola viackrát členkou filmových porôt (Etnofilm Čadca, Eko film Varšava, Ekofilm Banská Bystrica, Igric).