Životopis

Absolvoval štúdium na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, PhDr. (1942).

Pôvodne bol učiteľom na meštianskej škole v Gajaroch, kde bol organizátorom divadelného ochotníckeho života, režíroval hry a aj v nich účinkoval.

S Radiojournalom externe spolupracoval od roku 1936, v roku 1940 sa stal zástupcom vedúceho prednáškového oddelenia Slovenského rozhlasu. Z tejto funkcie bol 22. júna 1941 odvolaný na zákrok ministra vnútra Alexandra Macha, pretože v deň prepadnutia Sovietskeho zväzu odvysielal literárne pásmo Pavel Jozef Šafárik – stĺp Slovanstva. Ako redaktor spolupracoval s významnými osobnosťami vedy a kultúry – s prof. Petrom Bogatyrevom z Moskvy, prof. Jevgenijom Perfeckým, prof. Jánom Stanislavom, Ladislavom Novomeským, Kazimírom Bezekom, prof. Igorom Hrušovským.

Po druhej svetovej vojne bol poslancom Národného zhromaždenia v Prahe za Demokratickú stranu (1946 – 1948), po februárovom prevrate politicky prenasledovaný a bol odsúdený na dva roky v procese proti Živodarovi Tvarožkovi v roku 1949. Po prepustení z väzenia sa presťahoval do Gajar, kde pracoval ako robotník, neskôr v Myjave. Za humoristickú scénku bol odsúdený na polročné väzenie. Neskôr rehabilitovaný, učil na gymnáziu v Malackách a pracoval vo Výskumnom ústave pedagogickom.

V 70. rokoch minulého storočia spolupracoval s rozhlasovou dramaturgiou, bol autorom rozhlasovej hry Záhadná verenica (1975), a dramatizácií próz Lev Nikolajevič Tolstoj: Smrť Ivana Iľjiča (1972), Samuel Ormis: Muránska Venuša (1973).

Autor publikácie Kultúra a rozhlas (1944). O významných osobnostiach slovenskej vedy a kultúry v 70. a 80. rokoch publikoval rad článkov v denníku Ľud a v časopisoch Učiteľské noviny, Sloboda a p.