Ľudovít Štúr

Pochádzal z rodiny národne orientovaného učiteľa evanjelickej školy, ktorý mu poskytol základné vzdelanie. Po štúdiách v Maďarsku pokračoval na Evanjelickom lýceu v Bratislave, na Katedre reči a literatúry česko-slovenskej. Tu študenti založili samovzdelávací spolok Spoločnosť česko-slovenská, ktorého cieľom bolo vzdelávanie sa v rodnej reči, gramatike, písanie literárnych prác či študovanie dejín slovanských národov. Štúr bol polyglotom, ktorý mal živé kontakty s významnými mužmi slovanského sveta.

Ako 24-ročný odišiel na štúdiá do nemeckého Halle, kde získal univerzitné vzdelanie z teológie, filozofie, histórie a lingvistiky. Oboznámil sa tu aj s Heglovou a Herderovou filozofiou, ktorých koncepcia dejín sa stala súčasťou jeho filozoficko-historického svetonázoru. Neustály tlak maďarských predstaviteľov na Slovákov prinútil národovcov vytvoriť v roku 1842 Prosbopis na ochranu Slovákov pred Maďarmi a žiadať o pomoc panovníka vo Viedni. Neuspeli.

O rok neskôr prišiel Štúr s myšlienkou spojenia slovenských katolíkov a evanjelikov na báze jednotného spisovného jazyka. Na tento účel vznikol spolok Tatrín. 11. júla 1843 sa na Hurbanovej fare v Hlbokom dohodli Štúr, Hurban a Hodža na postupe zavedenia slovenčiny do praxe. V roku 1845 získal povolenie vydávať Slovenskie národňje noviny, o rok neskôr vydal Nárečja slovenskuo alebo potreba písaňja v tomto nárečí, ako aj Nauku o reči Slovenskej.

Korektúru prechodu písania z fonetického na etymologický princíp vytvorili Michal Hodža a Martin Hattala v rokoch 1851 -1852. Takto kodifikovaná slovenčina sa stala postupne jednotným spisovným jazykom Slovákov. Štúr pravidelne publikoval články zamerané na osvetovú činnosť, sociálne práva, kultúru Slovanov či na politickú situáciu doma a vo svete. V roku 1847 prvýkrát vystúpil v Uhorskom sneme ako poslanec s obhajobou svojich národných a sociálnych postojov. Revolučné dianie vo Francúzsku v roku 1848 zažalo svetielko nádeje aj v rakúskej monarchii. Vo Viedni vznikla Slovenská národná rada ako vykonávateľ moci na Slovensku, odmietajúca poslušnosť vláde v Pešti. Ľudovít Štúr patril medzi jej politických vodcov, spolu s Hurbanom a Hodžom, ktorí vyzvali Slovákov do ozbrojeného povstania. Po neúspechu dobrovoľníckych výprav a rozpustení vojska v roku 1849 bol Štúr v zložitej situácii. Sľubovanú podporu cisárskeho dvora Slováci nedostali, nezískal ani povolenie na znovuobnovenie činnosti Tatrína.
Osobné tragédie v Štúrovom živote tiahnuce sa od roku 1851 zavŕšilo o päť rokov neskôr nešťastie na poľovačke, na ktorého následky Štúr v januári 1856 zomrel. Ľudovít Štúr bol vzdelanec, ktorý svoj život zasvätil slovenskému národu, jeho politickému, morálnemu a kultúrnemu pozdvihnutiu. Viedol slovenské národné obrodenie v polovici 19. storočia, zo stredoslovenského nárečia kodifikoval spisovnú slovenčinu. V časoch dezilúzie z neskoršieho politického, sociálneho a národnokultúrneho vývoja na Slovensku napísal po nemecky dielo Slovanstvo a svet budúcnosti, v ktorom videl miesto Slovenska pod ochranou cárskeho Ruska.
Späť na TOP 10