Dramatik, prozaik, literárny a divadelný vedec, režisér a pedagóg Karol Horák patrí k významným predstaviteľom slovenskej kultúry.
Vzniká divadlo poézie
Vďaka jeho sústavnej tvorivej činnosti už viac ako polstoročie úspešne prebieha prehliadka umeleckej tvorivosti vysokoškolákov Slovenska, známa ako Akademický Prešov, o ktorom povedal:
„Vďaka tomuto festivalu, vzniká priestor, na ktorom sa vyhraňuje budúca slovenská inteligencia.“
Narodil sa 13. septembra 1943 v Katarínskej Hute v okrese Lučenec.
V roku 1965 absolvoval štúdium slovenského a ruského jazyka na Filozofickej fakulte Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Prešove (FF UPJŠ, dnes Filozofická fakulta Prešovskej univerzity), kde odvtedy pôsobí ako pedagóg.
V rokoch 1971 - 1977 pôsobil ako dramaturg Divadla Jonáša Záborského v Prešove.
Ešte ako vysokoškolský študent založil progresívne študentské Divadlo poézie pri FF UPJŠ v Prešove, ktoré sa pod jeho vedením vypracovalo na popredný alternatívny súbor slovenskej divadelnej kultúry. V dramatickej, ale aj v prozaickej tvorbe Karola Horáka dominuje experiment a postmoderné umelecké postupy.
Jeden z našich najoceňovanejších divadelných režisérov Roman Polák o Karolovi Horákovi povedal:
„Horák nás vo svojich hrách varoval pred nami samými. Pred našou neschopnosťou vidieť ďalej ako je koniec nášho humna. Nie len témy jeho hier, ale aj forma je nezvyčajná. Je v nej cítiť inšpiráciu lyrizovanou prózou, jeho hry sú hry metafor, sú to mozaiky obrazov, ale aj historických faktov, na ktoré veľmi ľahko zabúdame.“
V divadle Horák experimentoval nielen s jazykom, ale aj s mimoslovnými výrazovými prostriedkami. Medzi najznámejšie divadelné projekty zo 70. rokov minulého storočia patrí prvá slovenská beztextová inscenácia Džura (1971), ďalej projekty Živý nábytok (1975), Tip-top-biotop alebo Blšinec (1976), ktorými ironizoval klasické divadelné postupy profesionálnych kamenných scén, čím sa stal jedným z kľúčových predstaviteľov vtedajšieho nonkonformného divadla.
Dramatickým textom Karola Horáka vdýchli javiskovú podobu tak slovenské, ako aj zahraničné profesionálne divadlá. Veľmi úspešné boli napríklad inscenácie Romana Poláka, ktorý v Slovenskom komornom divadle v Martine režíroval sedem hier Karola Horáka a podľa jeho hry aj televízny film Nové utrpenie Antona (1998).
Režisér Roman Polák dodal:
„Témy hier Karola Horáka boli vždy osobité a polemické. Medzivojnový muž (pozn. - hra inscenovaná v roku 1984) vznikol ešte v bývalom režime a vytváral metaforickú paralelu medzi militarizmom Sovietskeho zväzu a absurdným bojom hlavnej postavy hry proti TRÁVE. Hra Skaza futbalu v meste K. (inscenovaná v roku 1991) reagovala na tragédie mnohých ľudí po okupácii Československa vojskami Varšavskej zmluvy v roku 1968. Futbal sa síce hral v meste K. ďalej, ale s vyfučanou dušou lopty, ktorú rozstrieľali ruské tanky.“
Šušťali papierom
Samostatnú kapitolu Horákovej tvorby tvoria hry o významných osobnostiach slovenského národného hnutia v 19. storočí. Na otázku TASR, čo prešovského divadelníka podnietilo k tomu, aby sa venoval práve tejto téme, Karol Horák odpovedal:
„Bolo mi cťou, že katedra slovenčiny mi hlavne v 80. rokoch minulého storočia dala možnosť vyučovať literatúru 19. storočia a ja som si vlastne uvedomil, keď som sa dostal do tej problematiky, že tie dejiny, tak ako sme ich my preberali a ako som ich ja mal učiť ďalej, šuštia papierom.“
V hrách o Jankovi Kráľovi, či Ľudovítovi Štúrovi sa preto usiloval zobraziť skutočných ľudí, s chybami i s ideálmi, ktoré sa nenaplnili.
Slovenské komorné divadlo v Martine v 90. rokoch naštudovalo hry Evanjelium podľa Jonáša (Záborského), Divný Janko (Apokalypsa podľa Janka Kráľa) (1994), či „... príď kráľovstvo Tvoje ...“ alebo Život, skutky a smrť proroka Ľudovíta (1996).
Na doskách bratislavského Slovenského národného divadla uviedli Horákovu hru s názvom Nebo, peklo, Kocúrkovo (1995).
Z ďalších dramatických textov, pod ktoré sa autorsky podpísal možno spomenúť diela La Musica (2001), Arbitráž (2002), Spätné zrkadlo (2005), Prachy, žúr a svetlo večné (2007), Buridanov osol (2010), Prorok Štúr a jeho tiene (2015) a Borodáč alebo Tri sestry (2021).
Okrem divadelných hier sa Karol Horák venoval aj písaniu prózy, rozhlasových hier či televíznych scenárov.
Je autorom experimentálnych próz Dve prózy (1974), Cukor (1976) a Súpis dravcov (1979), rozhlasových hier Európa! Ó, Európa...,(1995), Vyššie, tam je srdce (1999), Arbitráž (2002), Hrdza (2004) a televíznych scenárov Národný Hriešnik (1995), Nové utrpenie Antona (1998), ...a ešte dve frašky (1999).
Karol Horák je tiež držiteľom mnohých ocenení.
V roku 2014 mu udelil vtedajší prezident Slovenskej republiky (SR) Ivan Gašparovič Pribinov kríž II. triedy za mimoriadne zásluhy o kultúrny rozvoj SR.
Oživuje postavy na javiskách
Zásluhy na propagovaní poľského divadla, najmä jeho alternatívnej a experimentálnej formy ocenilo aj Poľsko. V roku 2013 získal vyznamenanie Rytiersky kríž Radu za zásluhy Poľskej republiky.
V roku 2020 si odniesol ocenenie Krištáľové krídlo (Mimoriadna cena) a Cenu SC AICT za mimoriadny prínos v oblasti divadla.
K 80. narodeninám Karola Horáka mu jeho kolega z divadelnej obce režisér Roman Polák zaželal:
„Prajem veľa zdravia, radosť zo svojich blízkych a chuť napísať, či dokončiť, to, čo ešte nedokončil a nenapísal. Je inšpirujúcou súčasťou slovenskej divadelnej kultúry. Som veľmi rád, že sa naše cesty stretli a mohol som mu pomôcť oživiť postavy jeho hier na slovenských javiskách.“
RTVS online
Karol Horák tak ovplyvnil niekoľko generácií slovenských tvorcov. 25 50 75 90
