V rozhlase zastával viacero funkcií

V Slovenskom, resp. Československom rozhlase pracoval v rokoch 1945 – 1971, s výnimkou rokov 1949 – 1951, keď bol spoluzakladateľ a prvý umelecký vedúci SĽUK-u.

S rozhlasom však spolupracoval už od 30. rokov, roku 1934 zorganizoval prvý detský rozhlasový spevácky zbor, s ktorým pripravil pásmo slova a hudby Redikanie; relácia získala 1. cenu Rádiožurnálu.

V rozhlase najprv pracoval ako vedúci oddelenia ľudovej hudby Čs. rozhlasu v Košiciach (1945 – 1949), tu objavil speváčku Janku Guzovú, potom bol vedúci redakcie ľudovej hudobnej tvorby v Čs. rozhlase v Bratislave (1951 – 1954), dirigent súboru ĽUT-u (Ľudovej umeleckej tvorivosti) pri Čs. rozhlase (1954 – 1966) a napokon vedúci oddelenia pre zahraničnú hudbu (1967 – 1971), od 1971 na dôchodku.

Ako pracovník košického rozhlasového štúdia sa v roku 1947 podieľal na národopisnej akcii, počas ktorej sa zozbieralo niekoľko tisíc východoslovenských ľudových piesní. V Čs. rozhlase Bratislava vysielal od roku 1951 cyklickú reláciu Obrázky z dedín.

Ako vedúci ĽUT-u sústredil rad skladateľov a interpretov v oblasti ľudovej hudobnej kultúry (napr. T. Andrašovan, Š. Jurovský, D. Kardoš, A. Zemanovský, J. Peško, J. Blaho, Š. Hoza). Ako vedúci oddelenia pre zahraničnú hudbu vytvoril rozhlasovú reláciu Zo zahraničnej ľudovej hudby.

Viac sa o Pavlovi Tonkovičovi dozviete aj v archvíve vysielania Rádia Regina Východ.

Začal budovať rozhlasový archív

Na pôde bratislavského rozhlasu začal budovať archív zahraničnej i domácej ľudovej autentickej hudby, ktorý obsiahol materiál zo 129 lokalít Slovenska.

Spracoval aj ľudové piesne, medzi najznámejšie úpravy patria: Vrchárska nálada, Brnkacia – Zrážajová nôta, Terchovské nôty, Myjavci na tanci, Čerčiana.

Často uverejňoval recenzie, úvahy a články o folklorizme a hudobnom dianí.

V rodných Podkoniciach má pamätnú izbu (1987). Nositeľ titulu zaslúžilý pracovník kultúry (1977).