Oceňovaný dramaturg pôvodnej tvorby

V rokoch 1975 až 1992 pracoval tvorivo v Slovenskom rozhlase ako dramaturg rozhlasových hier, popritom od 1990 do 1992 bol aj výkonným predsedom Združenia rozhlasových tvorcov.

Nasledujúce dva roky, do roku 1994 bol šéfproducentom prevzatých programov v Slovenskej televízii. V roku 1995 sa stal šéfredaktorom Rádia Devín v SRo, kde bol do roku 1998.

V tejto funkcii sa pričinil o vznik medzinárodného festivalu rozhlasových hier pre deti a mládež Prix ex aequo.

Napísal šesť pôvodných rozhlasových hier (debutoval hrou To zvláštne slovo zodpovednosť (1975). Neskôr napísal ďalšie: Kto je kto? (1977), Nezmysel (1977), Patrik, Brigitka, ja a ostatní... (spoluautor František Obžera, 1980), Žiť svoj život (1987), Keď príde čas ( 1988), je autorom scenárov televíznych filmov ( Dnes z tretej strany, 1980; Miesto pre zimovisko, 1981, Vaša vec, pán komisár, 1988).

Na svojom konte má okolo 40 dramatizácií (napr. M. Urban: Hmly na úsvite, 1978) Jack London: Zabiť človeka, 1991; Mark Twain: Dobrodružstvá Huckleberryho Finna, 1991; Charles Dickens: Dobrodružstvá Olivera Twista, 1991).

Patrí k oceňovaným dramaturgom pôvodnej rozhlasovej tvorby. Hra Dušana Dušeka Muchy v zime, ktorú dramaturgoval, získala prestížnu Special prize na medzinárodnom festivale rozhlasovej a televízne tvorby Prix Italia (1992). Pri príležitosti 50. výročia začatia vysielania Rádia Devín bol ocenený ako Osobnosť Rádia Devín (2022) a získal Cenu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti rozhlasového umenia (2023).

Prekladal rozhlasové hry zo srbčiny, chorvátčiny a slovinčiny. Napísal aj niekoľko rozhlasových životopisných dramatických pásiem (Walt Whitman, Túlavé topánky Karla Čapka).

Nová legislatíva pri voľbe riaditeľa STV

Ústredným riaditeľom STV bol Milan Materák od 19. novembra 1998. Krátko predtým sa zmenila legislatíva súvisiaca s voľbou riaditeľa STV.

Uchádzačov najskôr vypočula Rada STV, vybrala favorita, ktorého meno predložila do NR SR. O kandidátovi na post riaditeľa televízie potom hlasovalo plénum parlamentu. Následne ho do riaditeľskej funkcie menoval predseda NR SR.

Televíziu preberal s vysokým dlhom

Materák prevzal STV od štatutárneho zástupcu Štefana Dlugolinského s celkovým dlhom presahujúcim 850 miliónov korún. Krátko po voľbách v roku 1998 stratila televízia majetkový podiel v IP Bratislava, a teda aj kontrolu nad finančnými aspektmi predaja svojho reklamného času.

Manažment Milana Materáka okamžite vypovedal zmluvy s firmami Omega plus a so štúdiom Beta, ktoré sa stali neskôr predmetom vyše 10-ročných súdnych sporov.

V časovom horizonte december 1998 až máj 1999 sa Materákovi podarilo znížiť dlh STV na 697 miliónov korún.

Hromadné prepúšťanie zamestnancov

Už v januári 1999 nastal v STV tzv. „veľký tresk“, ktorý znamenal zrušenie až 22,5 % pracovných pozícií a priniesol hromadné prepustenie 586 interných zamestnancov.

Do televíznej histórie sa zapísal aj proces s nedobrovoľnou internáciou 30 členov predchádzajúceho vedenia a spravodajskej redakcie na 28. poschodí výškovej budovy tvorby programov.

Z relácií, ktoré sa v tom období dostali na obrazovku, je najvýraznejšia nedeľná politická diskusná relácia „O 5 minút 12“.

Pre nezhody Milana Materáka s premiérom Mikulášom Dzurindom, ministrom kultúry Milanom Kňažkom a s podpredsedom parlamentného výboru pre masmédiá Jánom Budajom ho NR SR tesne pred uplynutím funkčného obdobia - 19. augusta 2002 - z funkcie odvolala.

Aj tak sa však M. Materák stal dovtedy najdlhšie pôsobiacim ponovembrovým šéfom televízie.