Podporoval sovietsku okupáciu z roku 1968

Vykonával funkciu ústredného riaditeľa Československého rozhlasu na Slovensku (1963 – 1967 a 1970 – 1973) a ústredného riaditeľa Československého rozhlasu v Prahe (25. 1. 1967 – 25. 7. 1968, bol odvolaný).

V noci z 20. na 21. augusta 1968 sa neúspešne pokúsil zabezpečiť v pražskom rozhlase vyhlásenie podporujúce sovietsku okupáciu. Koncom decembra 1969 sa stal predsedom Ústredia novinárov ČSSR.

Bol jedným z prvých signatárov vyhlásenia protireformných novinárov Slovo do vlastných radov na podporu normalizačného režimu. Ako predseda Slovenského zväzu novinárov a znovuvymenovaný riaditeľ Československého rozhlasu na Slovensku sa veľkou mierou pričinil o čistky medzi novinármi a rozhlasovými pracovníkmi.

Zástanca normalizačnej žurnalistiky

Po odchode z rozhlasu sa stal ústredným riaditeľom Československej televízie na Slovensku (1973 – 1984).

Od roku 1954 externe prednášal teóriu a históriu žurnalistiky na Katedre novinárstva na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského.

Napísal príručku Socialistický žurnalizmus I, II (1971 – 1972) a ďalšie propagandistické publikácie v duchu normalizačného režimu komunistickej strany:

• Psychologická vojna a československý experiment (1970)
• Čierne na bielom (1971)
• Ich zámery a sklamania (1973)

Novinárskej teórii sa venoval v knihách Otázky novinárskych žánrov (1967), Kapitoly o televíznej žurnalistike (1974) a Televízna žurnalistika (1976).

Bol vyznamenaný Československou novinárskou cenou (1967), Cenou Ľudovíta Štúra (1970), bol laureátom štátnej ceny Klementa Gottwalda (1973), nositeľom Radu práce (1970).