V roku 1902 vycestoval Rainer Maria Rilke do Paríža, aby do novej nemeckej edície monografií napísal o Augustovi Rodinovi. Hovorí sa, že ho to naučilo vnímať, s čím sa dá súhlasiť, lebo sa celou svojou osobnosťou musel sústrediť na sochára a jeho tvorbu, aby v nej objavil nielen sochárske špecifikum, ale aj umelecké univerzum. Kniha vyšla v roku 1903 a pokladá sa za model umelcovho života, ktorý Rilke hľadal aj pre seba. Možno je v tom, že celý život umelca uplynie ako jeden pracovný deň. V tom, že mu nebude vedieť odolať nič, čo bude milovať. Rilke prostredníctvom Rodina zdôrazňuje prácu, remeslo, dokonalé zvládnutie reči média - napríklad prostriedkov sochárskej tvorby. Rodin - tak ako aj ďalší tvorcovia v iných sférach - nemal nič iné, a predsa nimi mohol povedať všetko o živote. Rilkeho próza je výstižná aj vďaka jeho básnickým obrazom. A s pribúdajúcimi rokmi je stále podnetnejšia - pre stále širší okruh tých, ktorých môže zaujímať. Nielen tých, ktorí píšu o umení, nielen sochárov, ale napríklad aj publicistov, ktorí v rozhovoroch s ľuďmi hľadajú ich osobitosť. Rodinovo poznanie tela človeka a čo všetko ním môže vyjadriť, zaujme tanečníka, herca, choreografa, režiséra i odborníka na neverbálnu komunikáciu. Kniha by mohla byť štúdiou dialógu i pre semiotika, ale aj pre nás ostatných. Pozoruhodné na tejto eseji na pomedzí umeleckého a odborného je, že je z času, keď sa Rodinom začínala éra moderného sochárstva a s Rilkem sú tiež spojené - východiská modernej literatúry 20. storočia. Prózu Rainera Mariu Rilkeho August Rodin - v prvom slovenskom preklade Perly Bžochovej z roku 1989 - v réžii Petra Cibulu číta Adriana Ballová.