V próze Moniky Kompaníkovej nenájdete žiadne dejinné zvraty ani veľké tragédie - iba tie drobné osobné tragédie, ktoré vznikajú zo zdanlivo banálnych nedorozumení, strachu a neschopnosti a ktoré sa generačne reťazia. Laureátka literárnej Ceny Anasoft litera bravúrne potvrdzuje svoj talent, rozprávačské umenie i schopnosť pozrieť sa svet prenikavými, všímavými očami. Kompaníkovej príspevku k témam nešťastnej rodiny, problematického detstva, oklieštenej emocionality a ruptúr v komunikácii rodičov a detí nechýba naliehavosť a autenticita. Narúša stereotypy a hlási sa k ambícii vytrvať v poetike „príbehu z detailov príbytkov, rastlín aj zvierat, pričom najpravdivejšia je vo chvíľach, keď sa z krajiny v neustálom pohybe stáva krajina mysle“.