Zrod nemeckého nacizmu/ Okrem Škandinávie, najmä Švédska, ktoré zostalo na polstoročie doménou sociálnej demokracie, dosiahli v medzivojnovom období ľavicové vlády – v Španielsku a Francúzsku pozoruhodné úspechy. Lenže iba dočasne. S výnimkou Francúzska, kde v roku 1934 neuspel dobrodružný fašistický prevrat Ohňových krížov, tak mal väčší úspech radikalizmus pravicový, autoritársky a fašistický, a to nielen v Španielsku. Namiesto povojnovej demokratickej revolúcie sa historické kyvadlo presunulo na druhú stranu a 30.-te roky 20.teho storočia sa stali dejiskom novej revolúcie – autoritársko fašistickej. To bol citát z knihy českého historika Jana Křena z jeho rozsiahlej knihy – Dve storočia Strednej Európy. No a v citácii ešte pokračujem:Nemecká republika, ktorá sa už len formálne nazývala weimarskou , bola koncom dvadsiatych rokov v politickom chaose a nástup Adolfa Hitlera a jeho Národno-socialistickej nemeckej robotníckej strany k moci bol legálny – opakovane vyhral voľby a prezident Hindenburg ho podľa pravidiel parlamentnej demokracie vymenoval za nemeckého kancelára.A až dobytím moci v Nemecku sa nemecká odroda fašizmu stala najprv európskym fenoménom a až neskôr začala byť vnímaná ako hlavný nepriateľ demokracie, občianskych slobôd, teda liberalizmu. Toľko Jan Křen. A o tom, čo predchádzalo ovládnutiu Nemecka Hitlerom a jeho štátostranou, bude toto pokračovanie rozhlasovej revue Historia magistra vitae.