Počas rokov 1969 – 1975, kedy sa budovala Liptovská Mara, bolo vysídlených 13 obcí a presťahovaných 940 rodín. Druhé najväčšie vodné dielo na Slovensku navždy zmenilo tvár Liptova, pod svojou hladinou pochovalo jeho významnú a historicky najcennejšiu časť a zmenilo životy asi 4 tisíckam obyvateľov zatopených obcí. Mnohí sa presťahovali do mesta a museli si zvykať na život paneláku. Vzťah k pôvodnému domovu ostáva však pre niekoľko generácii stále živý a má rozličné podoby. Rozhlasová hra hovorí o minulosti aj prítomnosti. Najmä v posledných desaťročiach, s prudkým, často nekontrolovaným rozvojom turizmu a výstavby sa v okolí priehrady dejú zmeny, ktoré nanovo formujú tvár Liptova. A podobne ako v minulosti, ani v súčasnosti nie je tento proces dostatočne férový a transparentný. Táto téma je jadrom komornej drámy autorky Zuzany Líškovej, ktorej rodina pochádza zo zatopených obcí. Práve ich rodinný príbeh, ale aj rozhovory s vysídlencami a rôzne archívne materiály, boli inšpiráciou pri písaní rozhlasovej hry o starých a nových krivdách, zmiznutí jedného miesta z mapy a nútenej strate domova. Svätomarci sa tak ako každý rok stretávajú pri varení guláša, spomínajú a hlasujú na schôdzi o spoločnom majetku – pozemkoch v blízkosti priehrady. Pri tejto príležitosti sem prichádza aj rodina Matejkovcov, ktorú zastupujú tri generácie. Členovia rodiny sa však rozhádajú kvôli mimoriadne výhodnej ponuke, ktorá je šancou na aspoň symbolické, opätovné získanie domova.