Hra Koniec, napísaná v roku 1948, jednoznačne odkazuje k ukončeniu druhej svetovej vojny zhodením atómovej bomby na Hirošimu a filozoficko-metaforickým spôsobom otvára otázku možného sebazničenia ľudstva. Svojou látkou a spracovaním sa tak stáva prvou post-apokalyptickou slovenskou sci-fi drámou vôbec. Barčovi však nejde a detailné vykreslenie realistickej podoby apokalypsy, nastoľuje skôr hraničnú situáciu, v ktorej je každá jedna postava nútená bezpodmienečne sa konfrontovať so silou svojho presvedčenia, morálky a vôbec ľudskosti ako takej. Barč stvoril koncentrovanú situáciu: zavedie nás do osady zrejme posledných preživších ľudí po jadrovej katastrofe, ktorá zničila všetok život na Zemi. Fakt, že skupina ľudí prežila však nijak nezmenšuje vŕšiacu sa beznádej, ktorú prináša poznanie, že smrť čoskoro prenikne aj do tejto poslednej oázy života a nádej na prežitie je vlastne len „energia“, ktorá má tej poslednej skupinke žijúcich dať dôvod dožiť aspoň v akom-takom spoločenskom poriadku, neupadnúť do anarchie a pachánia zverstiev v pocite beztrestnosti, ktorý samotná situácia generuje. Avšak sila nádeje nie je len patetickým výkrikom, Barč ju vníma ako nevyhnutnú podmienku akéhokoľvek žitia, prežitia, či dokonca možnosti vybudovania celkom novej civilizácie, na troskách tej starej.