Obdobie tzv. normalizácie patrí do rozmedzia rokov 1969 – 1989. V tomto období bolo aktívnych mnoho významných slovenských dokumentaristov a boli vytvorené diela, ktoré sa považujú za to najkvalitnejšie, čo bolo v slovenskom dokumente vytvorené. Medzi ne patria okrem iných nepochybne „Tryzna za Jana Palacha” Dušana Trančíka, Vlada Kubenka a Petra Mihálika, „Obrazy starého sveta“ Dušana Hanáka, či „Tri tony šťastia“ Vlada Balca. V dokumente hovoríme o peripetiách režisérov, ktorí sa museli vynájsť v podmienkach „normalizovaného“ režimu. Po eufórií šesťdesiatych rokov prichádza tvrdý pád. Okupácia v roku 1968 so sebou prináša previerky, čistky a nové formy nátlaku. Cenzúra je síce oficiálne zrušená, politická moc sa však presadzuje prostredníctvom pracovnej hierarchie, presúvaním ľudí na vedľajšiu koľaj nekvalifikovaných profesií, zákazmi filmov, ktoré sa dostávajú do trezoru. Nastupuje dlhé obdobie reálneho socializmu, ťažoba autocenzúry. Tvoriví aktívni ľudia musia podstupovať zložité dilemy. Pracovať a čiastočne sa prispôsobiť alebo odísť z prostredia kinematografie. Našou hlavnou témou je teda vplyv moci na postavenie autorov – dokumentaristov. Svoje peripetie opisujú na príklade konkrétnych filmov, ktoré sa stretli s úplným politickým odsúdením a zákazom alebo necitlivými cenzorskými zásahmi. Rozpráva tiež o filmoch a témach, cez ktoré autori hľadali únik z neľahkej spoločenskej situácie.