Tento muž sa v cele tesne pred popravou ohliada do minulosti a zhovára sa so svojím advokátom o rozhodujúcich chvíľach svojho politického i osobného života, spomína na svoju ženu, ktorá je taktiež uväznená, pričom manželia o tom vzájomne nemajú ani potuchy. Clementis bol zatknutý 11. októbra v Paríži. V januári 1940, aby sa dostal z tábora, vstúpil do československých jednotiek vo Francúzsku. Spolu so svojou jednotkou sa prepravil do Británie, kde ho spočiatku internovali, na intervenciu československej exilovej vlády ho však prepustili. V roku 1949 bol Clementis zvolený za člena Ústredného výboru strany a zostal ním až do roku 1951. V apríli 1945 sa stal štátnym tajomníkom na ministerstve zahraničných vecí a neskôr ministrom. V tom čase riadil „repatriácie“ maďarského obyvateľstva zo Slovenska. V septembri 1949 cestoval loďou do New Yorku, kde sa ako vedúci čsl. delegácie zúčastnil na Valnom zhromaždení OSN. Práve tam sa dozvedel o zatýkaní, ktoré sa začalo v Prahe. V roku 1952 bol v procese s Protištátnym sprisahaneckým centrom pod vedením Rudolfa Slánskeho odsúdený na smrť a popravený.