Cesta bratov Diničovcov do sveta mafie viedla cez vrcholový šport. Už len pamätníci si spomenú, že klasickou uniformou mafiána bola v 90. rokoch športová kombinéza a tenisky. Nebola to náhoda, veď v prvej línii mafiánskeho boja sa ocitli dokonca šampióni silových športov – najmä karate a zápasenia. Za socializmu boli štátnou podporou hýčkanými športovcami a iste sa im páčilo, že svojimi svalmi vzbudzujú na verejnosti rešpekt. Bratia Eduard a Róbert Diničovci trénovali a zápasili za KK Slovšport Trnava, kde sú aj uvedení v publikácii k 30. výročiu založenia klubu. Eduard bol viacnásobným majstrom SR a ČSSR. V karatistickom klube bol známy tým, že v športovom zápolení nepoznal limity a vedel svojho súpera aj surovo zraniť. Po roku 1989 ich zo dňa na deň štát, reprezentovaný novými politikmi, odignoroval. Odrazu bezprizorným svalovcom ponúkla okamžitú prácu mafia. Teraz už ten rešpekt zo svojich svalov mohli aj speňažiť. Ale z kategórie kamarátskych vyhadzovačov sa čoskoro odlíšili tým, že po Nežnej revolúcii prešli na omnoho zaujímavejší zdroj zárobku – výpalníctvo a vydieranie. Angažovali sa aj v podnikateľských podvodoch a tzv. holandských dražbách bývalého socialistického majetku. Eduard Dinič zomrel vo veku 33 rokov. Jeho brat Róbert ako 31 ročný. A to je záverečný odkaz i ponaučenie z krátkeho života všetkých týchto vládcov podsvetia, ktorí náhle závratne zbohatli, zanechali za sebou veľa krvi a nešťastia, aby rovnako rýchlo neodvratne padli. Nič po nich nezostáva. Ani dielo, ani majetok, len nešťastné obete...