Krížová cesta je ľudovou pobožnosťou rímskokatolíckej cirkvi, ktorá čerpá z františkánskej tradície. História jej vzniku vychádza z apokryfu O smrti Márie (zrejme z 5. storočia) a rozpráva, ako Panna Mária chodievala ku koncu života po Jeruzalemskej krížovej ceste, a tak dala sama základ pre túto formu modlitby. Putovanie kresťanov do Svätej zeme bolo až do roku 1073 bez prekážok. Vtedy napadli Palestínu Turci, začali prenasledovať kresťanov a zakázali im navštevovať posvätné miesta. Roku 1342 dovolili Turci regulu sv. Františka udržiavať a chrániť posvätné budovy vo Svätej zemi. Kresťania nenavštevovali Svätú zem tak ako predtým. Pretože nie každý si vtedy mohol dovoliť takú púť vykonať, chceli františkáni umožniť aj chudobným ľuďom a tým, ktorí sa nemohli do Svätej zeme vydať, aspoň v myšlienkach prejsť miestami spojenými s Kristovým utrpením. Tak sa postupne sformovalo 14 zastavení krížovej cesty, ktorá má dávať ľuďom odvahu a vnútornú silu víťaziť nad slabosťami, ktorým sa na svojej životnej púti nemôžu vyhnúť. Koloseum, kde sa na Veľký piatok koná krížová cesta, stojí v centre Ríma už skoro dvetisíc rokov. Dokončené bolo v roku 80 po Kristovi. Zahynulo tu mnoho kresťanov, ktorí za svoju vieru obetovali životy. Prvá krížová cesta na pamiatku umučenia Ježiša Krista sa v Koloseu konala v roku 1750. Vtedy ju viedol pápež Benedikt XIV. , ale búrlivé udalosti 18. i 19. storočia zabránili rozvoju tejto tradície. Obnovil ju až pápež Pavol VI. v roku 1964, ktorý ju osobne viedol 14 krát.