Stavba atómky sa stáva Jurajovi Hagarovi srdcovou záležitosťou a preto takmer všetok čas venuje problémom, ktoré pred neho stavia. Často to robí spôsobom, ktorý sa starším a skúsenejším pracovníkom zdá zbytočne odvážnym alebo riskantným. Nečudo preto, že sa s nimi a najmä s hlavným inžinierom Somogyim dostáva do mnohých rozporov a konfliktov. K ich zmiereniu nedochádza ani vtedy, keď sa Hagarovi podarí vo veľmi krátkom čase dostať do správnej polohy zle položenu, päťsto ton vážiacu nádobu reaktora. Juraj však neprežíva konflikty len na pracovisku, ale aj v súkromí. Hoci Moniku Habovštiakovú má úprimne rád, odmieta sa podrobiť malomeštiackym manierom a predstavám z jej okolia o vzťahu dvoch mladých ľudí. A tak opäť zostáva sám, bez opory, potrebu ktorej si začína stále viac uvedomovať, najmä vo chvíli, keď na otázku letušky, či nemá deti, musí len smutne konštatovať: " Ja? Ja nemám nikoho".