Peniaze, mecenáš milujúci umenie a fundovaný architekt, ktorý dostane voľnú ruku. Takáto kombinácia sa vyskytla vo Venezuele na začiatku 40. rokov. To, čo sa zrodilo, vyhlásili za svetové kultúrne dedičstvo. Na počiatku onoho šťastia bola nafta. Venezuela odrazu zbohatla a diktátor Marcos Pérez Jiménez miloval umenie. Oslovil Carlosa Raula Villanuev, syna venezuelských diplomatov, ktorý vyštudoval v Paríži architektúru a urbanistiku, aby navrhol a postavil komletné študentské mestečko. Ten spojil do jedného diela urbanistiku, architektúru a umenie najvyšších kvalít, ktoré nemá dodnes na svete obdobu.