Prvého mája 2004 Slovensko vstúpilo do spoločenstva štátov, ktorých spoločným menovateľom je demokracia. Celé desaťročia v neslobode snívali Slováci o tom, ako sa opäť môže stať krajina v srdci Európy slobodnou a ekonomicky vyspelou. Na príklade hraníc je možné dokumentovať túto túžbu najpregnantnejšie. Celá história slovenského národa je totiž poznamenaná emigráciou. Tisíce emigrantov opustilo navždy krajinu, kde sa narodili. Ušli pred veľkou biedou, alebo pred ničím sa neštítiacim molochom komunizmu. Desiatky, možno stovky ľudí boli na hraniciach zastrelených. Bývalí politickí väzni tvrdia, že ešte ani dnes nie sú k dispozícii presné počty obetí. Hranice Slovenska sú poznamenané históriou tejto krajiny - každá historická udalosť sa viac, alebo menej premietla do života ľudí žijúcich v blízkosti hraníc. Desiatky príbehov "Ľudí na hranici" to dokazujú. Scenárista a režisér Ladislav Kaboš chce vo filme ukázať zvláštnu zmes ľudských príbehov v škále od ľudí, ktorí poznamenaní krutými dejinnými zvratmi dnes už neveria ničomu, ale i ľuďmi, ktorí stále nachádzajú v sebe energiu a entuziazmus dostať túto krajinu ďalej, zlepšiť kvalitu života každého jednotlivca bez ohľadu na to, či je to Slovák, Čech, Maďar, Rusín, Poliak, alebo Nemec... "Ľudia na hranici by mali byť exkurziou do histórie. Mali by oprášiť našu pamäť, oživiť v nás vedomie historických súvislostí. Sme determinovaní tým, čo sme prežili. Je to hlboko zakorenené v našom podvedomí, v každej bunke nášho tela. Na prahu vstupu do EÚ sme často váhajúci, nerozhodní, ťažkajúci si na všetko možné..." hovorí režisér Kaboš a filmom chce naznačiť, s čím všetkým sa musíme vysporiadať a vyrovnať a na čo nesmieme nikdy zabudnúť...