Autobiografická filmová spoveď režiséra Andreja Tarkovského nastavuje zrkadlo jeho pamäti a svedomiu. Vo filme sa s poetickou ľahkosťou minulosť prelína s prítomnosťou, detstvo s dospelosťou, skutočnosť so spomienkou a predstavami. Počas pobytu v nemocnici štyridsiatnik Alexej vo vnútornom dialógu so svojou matkou bilancuje vlastný život. Spomína na detstvo, strávené na vidieku počas vojny, na bolestný rozchod rodičov, na budovanie nového povojnového života, na vlastné životné zlyhania a sklamania. Poeticko-filozofický komentár filmu tvoria verše básnika Arsenija Tarkovského, režisérovho otca.