Scenárista a režisér Vido Horňák (1934) je predovšetkým tvorcom náročných hraných televíznych filmov a inscenácii, ktorých má na svojom konte od r. 1963 do dvadsať. Vo väčšine ide o adaptácie literárnych diel. Spomeňme aspoň niekoľko: Šikulovu Rozárku, Buninovú Zojku a Valériu, Čechovov Román o Base, Mannových Buddenbrookovcov, Puškinovu Pikovú dámu, Balzacovu Sesternicu Betty, Svevovo Zenovo vedomie, Pirandellovho Henricha IV (pod názvom Európa moja láska) a mnohé ďalšie. Z dokumentárnej tvorby, ktorej sa tiež sporadicky venuje, nemožno obísť objemnú filozofickú fresku z návštevy Vatikánu v r. 1990 "Quo Vadis XX. storočie", úvahy kňazov z menších miest o stave ponovembrového človeka "Akí sme", portréty významných súčasných maliarov Stana Dusíka a Jany Kiselovej - Sitekovej, úvahový film o zmysle, filozofii a poslaní Veľkej Noci "Stálo za to obetovať sa za človeka?" a niekoľko ďalších. V poslednom období išlo o ďalšiu analytickú kompozíciu o dobre a zle v ľuďoch Dejiny bezcharakternosti. Vido Horňák je nielen svojský a prierazný umelec, ale aj erudovaný filozof, ktorého pozývajú prednášať na vysoké vedecké a kresťanské fóra.