Pavol Barabáš: "V rôznych kútoch našej zeme som filmoval ľudí žijúcich jedinečným spôsobom života. Ľudí s rozličnými pohľadmi na svet, prioritami a hodnotami. Prešiel som Zem od pólov ku rovníku, od vysokých vrchov, cez hlboké džungle až do jej podzemia. Každý na tomto svete má rovnaký cieľ – byť spokojný a šťastný. Fascinujú ma prírodné kmene v africkej džungli, kde si ľudia žijúci v harmónii s prírodou našli svoju cestu. Vysoko v himalájskych horách si ľudia uctievajúci budhizmus zaviedli namiesto hrubého domáceho produktu pojem hrubé domáce šťastie. Príkladov je viac, netreba však cestovať ďaleko. Na Slovensku existuje podobný fenomén. Vysoké Tatry sú miestom posledných vysokohorských nosičov v Európe, ktorí dennodenne nesú do hôr svoj náklad. Zažívajú pritom čaro a silu hôr tak intenzívne ako nikto iný. Poznajú každý kameň, tajné úkryty zvierat, aj tie najmenšie zmeny flóry. Poznajú všetky štíty, bašty, vyvýšeniny, steny podľa názvu aj ich históriu. Imaginárnou pupočnou šnúrou sú napojení na krvný obeh hôr. Cítiť to z toho, čo rozprávajú a ako konajú. V horách nehľadajú únik od reality či relax. Hory a nosičské remeslo sa im stali životnou filozofiou. Vysokotatranskí nosiči sú pre mnohých absolútne nepochopiteľní. Tvrdá práca v najnáročnejších podmienkach, vysoká miera rizika a neefektivita. Deväť sezón som strávil ako nosič na Zbojníckej chate. Veľa ľudí sa ma pýtalo, prečo sa trápim pod nákladom. Byť schopný robiť toto remeslo znamená byť schopný zamilovať si námahu, bolesť i samotu. Titul, konto v banke, ani konexie vyniesť náklad nepomôžu. Nič z toho v horách nepomôže. Iba pokora. Je potrebná k zažitiu praobyčajného ľudského šťastia. Nosičský život ma naučil, že čo si človek naloží na chrbát, musí aj doniesť do cieľa. To by malo byť hlavné poslanie filmu, ktorým by sme chceli osloviť divákov všade vo svete."