Dokumentárny film je filmovou spomienkou režiséra Šimona Ondruša na starého otca, Alexandra Trizuljaka. Jeho snahou je sprítomniť dávno zabudnuté časy, ktoré v povojnovom svete znamenali osudové momenty a 0zlomové situácie pre ľudí rozhodnutých žiť v kontraideáloch smrti, utrpenia, beznádeje a nekonečného šialenstva. Reálna vízia víťazstva nad konečnosťou sa paradoxne ukrýva v bohatej matérii, ktorú po sebe nadaný tvorca spolu s jeho manželkou zanechal. Od detí, vnukov, pravnukov, sôch, kresieb, zákulisných rozporov cez 8mm filmy, denníky, dohady až po zabudnuté trápenia a mýty. Myšlienkový sťažeň filmu dominuje v perspektíve ideálu tvorivého myslenia ktoré buduje, „boduje“ a s každým dotykom radikálne mení človeka vzpriameného na tvorivú bytosť, ktorá síce čerpá zo života sveta koľko potrebuje, lež v akte dávania nepozná hranice. Samostatnou líniou je „nehercom“ čítaný denník Alexandra Trizuljaka, ktorý je hlavnou dominantou a stavebným materiálom pre tému filmu. Ďalšiu časť tvorí výpoveď Evy Trizuljakovej, ktorá akoby komentovala po 50 rokoch čo sa dialo v tej dobe. Medzi nimi sa pohybuje komentár vnuka, režiséra filmu ktorý dopĺňa informácie a niektoré témy posúva ďalej. Hlavným materiálom filmu sú však rodinné filmové archívy...