Na Vianoce v roku 1937 dostal Karol Kállay od rodičov svoj prvý fotoaparát. Už od začiatku ho lákali aj iné, než rodinné fotografovanie. Od Karla Hájka, českého reportéra dostal radu do života: Musíš byť vždy tam, kde nie sú ostatní...vtedy urobíš dobrú fotku. Detstvo prežil v Trenčíne a tam sa stal aj členom amatérskeho klubu fotografov. A tak prvé fotky boli z prostredia okolitých dedín a častých výletných miest...už za Slovenského štátu získal 1.cenu za foto Asfaltéri. 30 rokov pracoval pre časopis Móda a vniesol do fotografií nový pohľad, dynamiku, ako hovorí" oslobodil som dievčatá"...dostal som ich do reálneho priestoru a cítili sa ako vo filme...14 rokov pre berlínsky módny časopis Die Sezone, potom pre parížsky Garmen de Mode...od týchto prác si rád odskočil k inému druhu fotografovania, ktoré ho nabíjalo iným spôsobom - a naopak. V závere relácie Karol Kállay hovorí, čo rád a čo nerád fotografuje, zamýšľa sa nad silou fotografie, nad príbehmi a posolstvami, ktoré fotografie dávajú svetu. Je to jeho spôsob vyjadrovania k tomu, čo videl, čo a koho stretol, spoznal mnoho ľudí, ich osudov...pretože fotografia "to je niečo definitívne. Fotografiu netreba vysvetľovať".