DENISA LEHOCKÁ (*1971, Trenčín) patrí do postkonceptuálnej generácie nastupujúcej v deväťdesiatych rokoch 20. storočia, často ju hodnotia a zaraďujú do rámca feministickej odnože súčasného umenia. Súčasné slovenské vizuálne umenie v nej získalo výnimočnú a aj medzinárodne etablovanú autorku sústredenej, ale o to vrúcnejšej vízie postavenej na asociatívnom a zároveň intuitívnom princípe uvažovania. Vychádza z nefiguratívneho prejavu, tvary jej sôch odkazujú raz na biomorfný, inokedy na postminimalistický rodokmeň. Pracuje s najvnútornejšími predstavami – intimitou, pocitmi (prednostne ženy, matky). Jej tvorba má charakter denníkového záznamu, či už maľuje, kreslí, alebo pracuje s nájdeným objektom, príp. sochárskou formou, pričom uprednostňuje priestorové artefakty. Reaguje vždy na daný priestor, pre ktorý vytvára „priestorovú koláž“, ako nazýva svoj postup tvorby, keď asociatívnym spôsobom reťazí rôzne mediálne formy – vytvorené diela, kresby, sochy, objekty, maľbu, ale aj nájdené prírodniny, kamene, konáre a pod. Príznačná je pre ňu seriálnosť uvažovania (jej diela zvyčajne nemajú názvy), dotykovosť, hmatovosť a precíznosť spracovania, často narába s dokončenosťou a premenlivosťou, uzavretosťou a otvorenosťou, stabilitou a labilitou formy a jej vývinom v tvorivom procese. (ZDROJ: ArtFond)