Trvalo to krátko. Eufória z pocitu slobody, viera, že sa napravia chyby minulosti, presvedčenie, že sa Československo zmení na demokratickú krajinu a ľudia budú slobodní. Na čele mnohých významných spoločenských zmien stál koncom 60-tych rokov Alexander Dubček. Charizmatický štátnik s dobráckym úsmevom, ktorý vzbudzoval v ľuďoch nádej, že začnú konečne slobodne dýchať. Lenže to, čo Dubček mienil, Brežnev rýchlo zmenil. 21. augusta 1968 vtrhli do Československa vojská piatich armád Varšavskej zmluvy a demokratizačný proces v našej krajine definitívne pochovali. Takto sa začína historicky prvý hraný film o veľkom mužovi československých i slovenských dejín Alexandrovi Dubčekovi. Rozprávačom tohto príbehu je sám Dubček – teda fiction línia je obrazom jeho subjektívneho spomínania, jeho interpretácie historických udalostí roku 1968. Druhá paralelná línia, takisto fiction, sa odohráva v polovici sedemdesiatych rokov. Ide vlastne iba o jeden deň, počas ktorého sa nášmu hrdinovi vynárajú v mysli viac menej dramatické retrospektívy z roku 1968 a ktorý opisuje jeho spoločenské poníženie. Táto línia by mala ťažiskovo zobrazovať jeho život v spoločenskej izolácii, atmosféru špehovania a netolerancie, čo vytvára najostrejší kontrast k línii rozprávania z roku 1968. Tretia línia je non fiction, ilustratívna, vysvetľujúca a, povedzme, dokumentárna, v ktorej sa používajú archívne materiály, čo sú nevyhnutným žánrovým doplnkom dokudrámy, ale aj nevyhnutnou informačnou pomôckou. Ambíciou tvorcov je, aby sa prelínaním týchto troch línií docielila nielen originálnosť, ale aj dramatický oblúk, ktorý bude presvedčivý, a najmä vo fiction sekvenciách divácky príťažlivý. Film o Alexandrovi Dubčekovi je náročný historický videofilm, realizovaný filmovou technológiou a zámerom režiséra je v spolupráci s dramaturgiou a najbližšími spolupracovníkmi vytvoriť dielo, ktoré túto historickú osobnosť priblíži hodnoverným, uveriteľným spôsobom. Bez jej idealizovania, bez heroizovania, ale v ľudsky presvedčivom portréte človeka, ktorý veril v možnosť demokratizácie totalitného režimu, a tak ho nevyhnutne musel stretnúť osud Ikara svojej doby.