História vždy prináša paradoxy. Napríklad, že prvým slovenským premiérom sa stal človek, ktorý bol celý život socialistický funkcionár. V politike sa pohyboval od ukončenia štúdií na právnickej fakulte v r.1961 až do roku 2012, kde svoju kariéru zakončil ako riaditeľ kancelárie prezidenta. Podľa názoru kolegov, s ktorými dlhé roky spolupracoval a ktorí stáli pri vzniku Slovenskej republiky, bol v roku 1989 najprijateľnejší kandidát, nakoľko bol majster kompromisu a odborník vo svojom odbore (v poslednej socialistickej vláde zastával post ministra spravodlivosti). Milan Čič zaujímal významné politické postavenie od konca 60 rokov, pritom podľa vlastných slov o funkcie nikdy nemal záujem. Do politiky vstupoval s víziou podieľať sa na rehabilitáciách nespravodlivo odsúdených, avšak krátko na to, ako sa stal súčasťou vtedajších vládnych pomerov, pôvodné hodnoty ustúpili do úzadia. Napriek tomu sa nikdy nestal exponentom režimu, ako napríklad jeho súčasník Vasil Biľak. Čič bol súčasťou systému, no zároveň nikdy nevystupoval represívne, možno práve preto, že bol veriaci. Hľadal možnosti ako systém zmierňovať.