V období 1919-1939 boli kraje Podkarpatskej Rusi súčasťou Československej republiky, v ktorej prežili svoje národné obrodenie. U susedných národov sa tento proces prejavil v literárnej oblasti, u Rusínov malo odlišnú formu a stalo sa stredoeurópskym fenoménom. Svoj vrchol rusínske národné obrodenie dosiahlo vo výtvarnom umení. Podkarpatskí maliari sa nechceli stať provinčnou skupinou, ale ozajstnou školou výtvarného umenia. Svoje obrazy vystavovali v európskych umeleckých centrách. Hĺbku, krásu a rôznorodosť umenia podkarpatských majstrov vnímame z odstupu času ešte intenzívnejšie ako ich rovesníci. Ich diela, sakrálne umenie, ale tiež zobrazenie prírody rodného kraja a výjavov zo života prostého ľudu sú živým svedectvom stáročných kultúrnych a duchovných tradícií rusínskeho národa spod Karpát, ako aj jeho hlbokého vlastenectva a spätosti s rodnou hrudou. Historickým údelom týchto umelcov bolo, že ich cesta doslova kopírovala osud celého rusínskeho národa na Podkarpatí. Celej jednej rusínskej generácii bolo dopriate najprv žiť vo vyspelejšej krajine, v Československu. Iba necelých dvadsať rokov, medzi dvomi svetovými vojnami, mohli umelci precítiť slobodu a naplno rozvíjať svoj talent. Potom ich život a tvorbu pridusil presun pod „patronát“ Sovietskeho zväzu. Umelecký odkaz rusínskej maliarskej školy z Podkarpatia sa uchoval a žije: v galériách, na výstavách, v knihách a filmoch, v zbierkových fondoch i v súkromných zbierkach po celom svete.