Presekávame sa hustým pralesom doteraz neznámeho pohoria Sierra Maughalida. Sprevádzajú nás tajomní indiáni z kmeňa Hodi, ktorí sami hľadajú možnosti ďalšieho postupu. Európania cez toto pohorie ešte neprešli. Strmé hrebene s množstvom neprehľadne zarastených rebier nie sú tou jedinou prekážkou. Lezenie po napadanej vegetácií, zostupy po stromoch, horské rieky, dotieravý hmyz, hady a neuveriteľné dusno nás vyčerpáva. Putovanie nemá konca. Keď sme vo Venezuele spomenuli, že chceme prekročiť pohorie Sierra Maughalida, vyvolalo to údiv aj u odborníkov. Tam vraj ešte žije kmeň, ktorý požiera ľudí. Spoznať ho je cieľom štyroch: Peter „Becko“ Ondrejovič, maliar prírody Honza Dungel, Peter Kuric a Pavol Barabáš. Indiánskym rýchlym motorovým člnom sa dostávame po 6 hodinách do osady Yekwana. Nafukujeme naše dva člny a pádlujeme 10 hodín proti lenivému toku rieky Nitchare. Ďalší deň nás čaká jej malý prítok Yuri. Tu sa už Indiáni Yekwana s motorovými člnmi nedostanú. Popadané stromy a nízky stav vody im bráni v ďalšej plavbe. V roku 2017 sa Beckovi podarilo pádlovať päť dni proti prúdu rieky Yuri. Mal neuveriteľné šťastie. Na kamennej pláži stretol indiánov z kmeňa Hodi, ktorí chytali ryby. Raz ročne v období sucha prechádzajú pohorie Sierra Maughalida, aby tu mohli loviť. Becko s nimi strávil niekoľko dní. Nakoniec im prisľúbil, že sa o rok vráti a donesie im rybárske háčiky, dláta na výrobu lodí, čelové lampy, lieky, ktoré potrebuje ich kmeň. Oni ho zas vezmú cez Sierra Maughalidu do ich osady. Dohodli sa na ďalší január počas splnu mesiaca. Prešiel rok a my sa snažíme pádlovať proti toku rieky Yuri v ústrety neistému dobrodružstvu. Každý deň pádlujeme osem hodín, preliezame stromy, ťaháme člny cez pereje. Večer bivakujeme na brehu. Ráno vždy nachádzame okolo tábora stopy jaguára. Akoby nás stále sledoval. Pre indiánov je to posvätné zviera. V posledný deň sa s ním stretávame za meandrom rieky. 15 metrov od člna na nás chvíľu hľadí. Neskutočné! Na piaty deň prichádzame na miesto plánovaného stretnutia. Hlbšie v džungli nachádzame rozvešané hamaky – neklamný znak, že sú tu a lovia niekde nablízku. K večeru prichádzajú indiáni so svojimi úlovkami. Ostali sme s nimi loviť ešte štyri dni. Keď už mali dosť mäsa naúdeného, začali sme sa pripravovať na prechod cez hory do ich osady. Stúpame a klesáme strmým, úzkym hrebeňom. Vpredu presekávajú a hľadajú cestu dvaja indiáni, ďalší štyria nesú naše člny a batožinu. Prechod je naozaj veľmi ťažký, sme na pokraji vyčerpania a dehydratácie. Po štyroch dňoch sa konečne dostávame k hlavnej osade kmeňa Hodi. Sedíme na malom priestranstve medzi asi desiatimi veľkými chyžami s náčelníkom osady a odovzdávame mu prinesené veci. Potom zvoláva celú osadu. Nechýbajú ani ženy a deti. Vysvetľuje im dôvod našej návštevy. Môžeme ostať v osade. Náčelník nám prideľuje prístrešok pre hostí. Zúčastňujeme sa ich každodenného života. Je to hlavne zber plodín, príprava jedla, spoločné stravovanie, večerné zábavy i nočné šamanské tance. Duchovno je súčasť ich života. Každej činnosti dávajú spirituálny rozmer. Spájajú sa s duchmi pralesa, rastlín i vecí. Ich život má istotu v prírode. Veria, že sa o nich postará pokiaľ bude svietiť slnko a tiecť voda v potoku... Hodi všetko robia spolu. Tu si človek uvedomuje, že potreba patriť do skupiny je od začiatku ľudstva prirodzená a inštinktívna. Dotkli sme sa dávnoveku ľudstva, niečoho veľmi vzácneho a krehkého, čo tu o pár rokov už nemusí existovať, čo budeme tušiť len z vykopávok a múzeí...