V roku 1999 STV v spolupráci s občianskym združením Návrat vyrobilo deväťdielny seriál 26 minútových dokumentov s názvom Nechcené deti. O dva roky neskôr práca na filmoch pokračovala (už bez koprodukčnej účasti STV) päťdielnym seriálom 13 minútových dokumentov (Ne)chcené deti. Cieľom autorsko-realizačného tímu bolo pravdivo, kriticky a predovšetkým s prihliadnutím na kontext informovať verejnosť o situácii opustených detí na Slovensku a o probléme náhradnej starostlivosti. Zároveň bolo priznaným zámerom celého autorsko-realizačného tímu podporiť riešenie tohto sociálneho problému tým, že filmy poskytnú latentným náhradným rodičom dostatočne plastický materiál pre uvažovanie o prijatí opusteného dieťaťa do vlastnej rodiny. Na cykle Nechcené deti (1999, 2001) spolupracovali vtedy mladí, začínajúci autori - režiséri Marek Šulík, Jaroslav Vojtek, Juraj Lehotský, Ján Stračina, dramaturgia a odborná spolupráca Marek Leščák, Tibor Hujdič, kameramani Martin Kollár, Ján Meliš, Julius Liebenberger a ďalší, i skúsenejší filmári, napr. Mário Homolka. S odstupom času sa ukazuje, že cyklus Nechcené deti (1999, 2001) je jediným dobovým pokusom ucelene zmapovať konkrétny sociálny problém spoločnosti. Autori (aj vďaka kvalitnému odbornému zázemiu) pristupovali k práci na filmoch s hlbokou znalosťou problému a s ochotou pomenúvať témy komplexne, do hĺbky. Z hľadiska filmovej reči je vidno, že odmietli degradované spôsoby obrazového rozprávania a plytké publicistické prístupy, ktoré sa v TV programoch usadili, a snažili sa pokračovať v dramaturgickej tradícii slovenského sociálneho dokumentu. Autori sa v jednotlivých dieloch snažili ukázať rozmanitosť problémov náhradnej starostlivosti o deti, ktoré musia žiť mimo vlastnej rodiny. Odhalili bezútešný obraz inštitúcií (detské domovy, diagnostické centrá, kojenecké ústavy), v ktorých boli v roku 1999 bežne umiestňované i celkom malé deti. Zároveň hovorili i o potencionálnych náhradných rodičov v procese rozhodovania sa a rodinách, ktoré opustené deti prijali. Zámerom prvého cyklu bolo nabúrať mýty o deťoch žijúcich v detských domovoch, prispieť k reálnemu obrazu o ich živote a ponúknuť riešenia. Cyklus Nechcené deti (1999, 2001) stal pôsobivým obrazom rodičov, ktorí chcú pomôcť, ale i svedectvom o deťoch, ktoré poznačila nefunkčná biologická rodina, a následne nevhodný sociálny systém. Veríme, že takýto rozsiahly archívny materiál nám dáva silný počiatočný potenciál, ktorý je v spojení s metódou zberného nakrúcania prísľubom zaujímavého sociálneho dokumentárneho projektu. Je to výnimočná možnosť sledovať svet náhradných rodín v jeho komplikovanosti. Vidíme, že čím širší a zaujímavejší kontext sociálneho problému ukazujeme, tým sa film stáva nadčasovejším. Filmy obsahujú množstvo jednoduchých, ale silných ľudských príbehov. Tie neskončili nakrúcaním, či vysielaním filmov. Pokračovali a pokračujú stále. Sledujúc zaujímavé - niekedy kruté a inokedy zase “happyendové” - pokračovania týchto intímnych príbehov sa Návrat v úzkej spolupráci s autorskou dvojicou Marek Šulík a Jaro Vojtek rozhodli pripraviť pokračovanie seriálu z roku 1999. Na Slovensku je ešte aj dnes veľmi zriedkavé, aby ťažko postihnuté dieťa našlo náhradnú rodinu, ktorá zvládne tak náročnú starostlivosť po osobnej aj odbornej stránke. Nikolka mala z počiatku veľké problémy nielen so zrakom, ale i s psychickým a fyzickým vývojom, keďže v domove, v ktorom bola tri roky umiestnená, nedostala patričnú starostlivosť. Jej príchod zmenil život celej rodiny, ktorá na začiatku ani netušila s akými komplikáciami sa bude musieť v nasledujúcich rokoch vyrovnať. Napriek všetkým problémom je však Nikolka stále v náhradnej rodine, jej psychický stav sa zlepšil, i keď nikdy nebude môcť existovať bez pomoci blízkych. Teraz má Nikolka 10 rokov. Chodí a začína rozprávať, aj keď s okolím komunikuje málo. Navštevuje základnú školu, kde je integrovaná medzi zdravé deti. Má svojho špeciálneho pedagóga, vzdeláva sa podľa individuálneho programu. Keďže rodičia Nikolku v žiadnom prípade nechcú poslať do internátnej školy, je odkázaná na odborníkov, ktorí žijú v ich blízkosti. Jej profesionálni rodičia nechcú vystaviť Nikolku odlúčeniu od tých, ktorí ju milujú a ktorých miluje Nikolka. Dá sa predpokladať, že ak by Nikolka nebola dostala možnosť vyrastať v profesionálnej náhradnej rodine u Jančovcov, dodnes by nechodila, nekomunikovala, nereagovala na hudbu...a najmä nemala rodinu. Prijatie a pomoc Nikolke v rodičoch a v ich troch biologických deťoch zároveň vybudoval silný pocit spolupatričnosti a obohatil ich život o nové rozmery.