Príchod profesionálneho divadla na územie Slovenska je opradený mnohými mýtmi a dezinterpretáciami. Zabúda sa na to, že divadlo na území Slovenska sledovalo od vzniku Československa až do roku 1989 v prvom rade politické ciele. A tie si vyžadovali svoje obete. Ciele vytvorenia Slovenského národného divadla v roku 1920 neboli umelecké. „Pro československou myšlenku vychovává děti škola, dospělé pak divadlo.“ Politický rozmer divadelnej práce bol viac či menej prítomný v závislosti od samotných umelcov. Prví profesionáli, ktorí hrali v Slovenskom národnom divadle (dovtedy to bolo bratislavské Mestské divadlo), boli v skutočnosti Česi. Čisto slovenská činohra vznikla až začiatkom tridsiatych rokov. Láska k divadlu na území dnešného Slovenska bola príčinou predčasnej smrti viacerých divadelníkov a divadelníčok. V roku 1923 nastúpil ako riaditeľ do Slovenského národného divadla vynikajúci český skladateľ a dirigent Oskar Nedbal (1874-1930). Priviedol ho na vysokú umeleckú úroveň, no popri tom sa výrazne zdĺžil. Dostal sa do paľby médií a československá vláda mu nepomohla. Napokon ho našli ležať mŕtveho pod oknami záhrebského divadla. Pravdepodobne spáchal samovraždu. V roku 1989 boli herci v prvých radoch revolucionárov, lebo dobre cítili, že predchádzajúci režim zneužíval ich tváre pre svoju legitimizáciu. Hanbili sa nielen za všetky úlohy Stalinov, Leninov, ale aj súdruhov a súdružiek, ktoré stvárňovali častokrát v hlbokom rozpore so svojím občianskym presvedčením. Film zavŕši posledný, jediný živý divadelník – Blaho Uhlár (1951), ktorý svoj život celkom obetoval divadlu. Nenadobudol žiadne posty, nemá tradičnú rodinu, auto ani byt, venuje sa čisto divadlu. Za svoj život prekonal množstvo prekážok z vonkajšieho aj vnútorného prostredia, no jeho vierou v zmysluplnosť divadla to neotriaslo. Inscenácie, ktoré vytvára patria dodnes k tým najzaujímavejším v slovenskom profesionálnom aj amatérskom divadelníctve. 52´min film koriguje idealizovaný, ideologizovaný či bulvarizovaný obraz divadelných umelcov a umelkýň z filmov pre pamätníkov a jasne ukazuje prepojenie divadla a politickej moci na Slovensku. Obrazovo bude film vychádzať z dobových fotografií , filmových archívov, najmä dobových týždenníkov a relácií o divadle aj politike. Súčasťou budú aj autentické zvukové záznamy a záznamy oral history, ktoré sa nachádzajú v archíve Divadelného ústavu, Slovenskom národnom archíve, v archíve RTVS, vo Filmovom ústave a v ďalších pamäťových inštitúciách. Vizuálny koncept filmu sa bude odvíjať od archívnych materiálov. Fotografie budú čiastočne animované. Keďže materiálu je pomerne dosť, a je väčšinou málo známy alebo celkom neznámy, ambíciou je prezentovať tento materiál vo vizuálne aj zvukovo invenčnej forme a nechať vypovedať predovšetkým dokumenty. Film bude po hudobnej stránke vychádzať z dobových kompozícií, ktoré nanovo spracuje súčasný mladý hudobník a multimediálny umelec András Cséfalvay. Autorka projektu viedla za Slovensko európsky výskum divadelnej fotografie a prešla všetky relevantné archívy a múzeá na Slovensku. Zároveň bola kurátorkou veľkej výstavy Teatrálny svet 1839-1939 v Slovenskom národnom múzeu v roku 2014 a ďalších divadelných publikácií a výstav. Pôsobila tiež takmer 20 rokov ako teatrologička. "Nástrojom na skúmanie minulosti nie je pamäť, ale divadlo." (Walter Benjamin)