1. január 1993 sa stal novým začiatkom éry slovenskej samostatnosti. Krédo tých dní: „Cudzie nechceme, svoje si nedáme“ malo aj trpkú príchuť. Zvlášť v hokeji, kde sa nástupníckym mužstvom v kategórii Majstrovstiev sveta skupiny A po Česko-Slovensku stalo Česko. Slováci sa prepadli najhlbšie ako mohli. Najskôr až do Déčka. Slovensko začínalo tak povediac od nuly. Pád nášho hokeja paradoxne znamenal jeho nový vzostup. Sila sa ukázala v reakcii hráčov. Všetci chceli veľmi spontánne reprezentovať. Tréner Július Šupler sformoval prvú slovenskú reprezentáciu. Spojil skúsenosť s mladíckou dravosťou. Šťastní /Peter a Anton/, Rusnák, Liba, Slanina .... Zdeno Cíger, Peter Bondra, Žigo Pálffy, Miro Šatan...Skupinu vyhrali bez straty bodu. Odohrali 5 víťazných zápasov a vypadli až vo vyraďovacej časti. V boji o semifinále. Ich výkon bol odrazovým mostíkom novodobých úspechov slovenského hokeja. Dvakrát zlatá medaila na prvých dvoch svetových podujatiach (1994 a 1995) pred domácim publikom len upevnila hokejovú tradíciu a prehĺbila vzťah slovenského fanúšika k hokeju, pričom zasadila hokej hlboko do srdca slovenského národa, ktorý si začal písať novu históriu. Hokej sa týmto stal veľkou súčasťou kultúry, inak mladého štátu. V roku 1996 hrali znovu v Áčku vo Viedni. „Zhýčkaní“ fanúšikovia očakávali po úspechoch posledných rokov postup až na vrchol. Hokej je hra, v ktorej ten, kto má uspieť, musí začínať v útlom veku. Ideálny vek na získanie zručnosti pre tento pohybovo a kombinačne náročný šport je útly školácky vek. Za socializmu existovali v Československu hokejové školy. Pri klasických ZDŠkách. Napr. športová hokejová trieda v Martine. Ale aj ďalšie v Dubnici a „Sedmička“ v Trenčíne. Zázrak menom Trenčín: Dukla ako liaheň talentov. Posledný majster federálnej ligy. Len tri slovenské kluby ju dokázali dovtedy vyhrať. Z toho Košice dva krát. A raz Slovan a Dukla Trenčín. Práve Trenčín a jeho odchovanci dokázali vrátiť slovenský hokej na výslnie...