Vrchol Mount Everestu nie je stvorený pre život. Je tam málo kyslíka a fúka mrazivý vietor. Príroda tu chce vlastne človeka zabiť. Napriek tomu sa ľudia pokúšajú horu pokoriť. Čím ťažšia cesta, tým väčšia výzva. 17. októbra 1988 12 000 km od Everestu, vo vtedajšom Československu nikto netušil, že bratislavský horolezec Jozef Just práve vystúpil do výšky 8 848 m, teda na najvyšší štít planéty. Vystúpil tou najťažšou, Boningtonovou cestou – juhozápadnou stenou hory. Bez pomocného kyslíka! Just musel byť totálne vyčerpaný, ale šťastný. Bol na streche sveta. Jeho traja parťáci z tej diabolskej steny – Dušan Becík, Peter Božík a Jaro Jaško, čakali nižšie, pod južným vrcholom. Tri noci bivakovania v strmej stene nad 8 000 metrov ich zmohli. Na vrchol už nevládali. Just stlačil tlačidlo požičanej vysielačky a správu ohlásil do druhého tábora pod stenou lekárovi výpravy Milanovi Skladanému. Ten volá do základného tábora šéfovi československo-novozélandskej expedície Ivanovi Fialovi. Jednému z prvých dvoch slovenských himalájistov, ktorí stáli na osemtisícovke. Gratulácie prichádzali vo všetkých možných jazykoch zo všetkých výprav prebývajúcich v dočasnej dedine tábora. Nikto nepripúšťa, že by tým štyrom ostávalo len pár hodín života. No schyľovalo sa k tragédii. Zvyšok expedície to tušil, no nikto tomu nemohol zabrániť...