V posledných desaťročiach 15. a začiatkom 16. storočia zaznamenáva školstvo nebývalý rozvoj. Ostáva síce aj naďalej v rukách cirkvi, no pozvoľna začínajú do neho prenikať humanistické princípy. Kým obsah učiva na najnižšom stupni sa voči predchádzajúcemu obdobiu výrazne nezmenil, na druhom stupni si už študenti v rámci siedmich slobodných umení (artes) osvojovali okrem iného pravidlá latinčiny, v rámci rétoriky sa študovalo aj vyhotovovanie úradných písomností pre budúcich pisárov a úradníkov, absolvent si zo školy odnášal aj schopnosť tvorby v humanistickom štýle, osvojil si praktické vedomosti z geografie, fyziky, geometrie, študenti sa učili aj o zdravovedných liečebných praktikách. To bol obrovský skok oproti stredovekému vzdelávaniu. Tretí stupeň školskej vzdelanosti presahoval rozsah učiva „artes“ a predstavovali ho samostatné disciplíny teológia, právo a medicína, ktoré sa vyučovali na univerzitách. Tí, ktorí toto učivo absolvovali, sa považovali za skutočných vzdelancov. Školská sieť sa začala rozrastať a nezriedka dosahovala vysokú úroveň. Príkladom môže byť bardejovská škola, kde začiatkom 16. storočia pôsobilo niekoľko učiteľov a rektorov s univerzitnou hodnosťou.